Prírodný deficit u detí

Hovorí sa – s dieťaťom máš ísť von za každého počasia! Súhlasím. Dakedy sa nedá, tomu úplne rozumiem. Dakedy je človek taký unavený, že sa mu nechce pol dňa obliekať dieťa, ktoré sa v kočíku pokaká alebo pogrcia a celý kolotoč absolvuje niekoľkokrát až je spotený ako po poriadnej turistike . Áno, práve preto vyzerám niekedy vonku tak, akoby som mala pod oblečením ešte pyžamo a zubná kefka sa rozprávala s pastou, že prečo som ich dnes ešte nenavštívila. Navštívila, niekedy. Na začiatku som aj zabudla, pravda. No vždy sa snažím ísť von aspoň na hodinu a keď nie ja, tak ostatní členovia rodiny. Ale dávame to ! V prírode dokážeme stráviť za dobrého počasia, spolu, aj niekoľko hodín a práve toto je pre deti a celkovo ľudí neskutočne prospešné.

Už začiatkom 80 rokov priniesol harvardský biológ Edward O. Wilson teóriu (zdroj:google), ktorú nazval biofilia a predstavovala fakt, že ľudia sú inštinktívne priťahovaní k svojmu prirodzenému prostrediu, prírode. Avšak, mnohí rodičia z tohto storočia čoraz častejšie spochybňujú túto teóriu, pretože s pokojom Angličana sledujú, ako ich deti s radosťou uprednostňujú sedenie pred TV, počítačom či  v ruke s mobilom alebo tabletom, pred hraním sa vonku, prechádzkou alebo turistikou. Žiaľ, je to tak.

(Polemizovať nad modernou dobou nemá zmysel, pretože ak chce človek niečo zmeniť, nech to zmení. Je jedno či doba napreduje alebo stagnuje. Rodičia učia svoje deti viac ako učitelia. Sú vzorom, príkladom a podporou. Je na nich čo pre dieťa urobia, čo mu dovolia, ako mu zariaďujú život a ho chránia. Nemusia zakazovať, stačí usmerňovať a vyvažovať. Rodičovská mediácia je nutná už od úplného začiatku!)

Samozrejme, všetci chceme, aby boli naše deti šťastné, zdravé a fyzicky zdatné. Práve preto s nimi nevysedávame len v kaviarňach, nákupných centrách, reštauráciách a zábavných centrách. Tento moderný trend väčšinou končí len chorobou, pretože v uzavretých priestoroch sa šíri viac infekcii. Áno, všetci sme zaneprázdnení a občas potrebujeme aj my vypnúť, ale nájsť si čas je nutnosť. Musíme si nájsť čas na to, aby sme pomohli našim deťom rozvíjať dobré návyky, pomohli im socializovať sa a utužovali ich zdravie bez antibiotik.

Či prší, sneží, fúka alebo svieti slnko, stačí ak budeme vonku aspoň tých 30 minút. Príroda neznamená len hory, lesy. Stačí ísť do parku, medzi trošku zelene. Ach, prírodný deficit a pritom je to tak potrebné. Tráviť čas v prírode, vonku je nevyhnutnosťou pre deti i dospelých. Existujú nekonečné spôsoby interakcie s vonkajším prostredím, od záhrady až po park cez turistické chodníky.

Príroda vytvára jedinečný pocit zázrakov pre deti, ktoré žiadne iné prostredie nemôže poskytnúť. A tak my môžeme naučiť deti už od malička zaobchádzať s prírodou, že živé veci zomrú, ak sa o ne nebudeme starať zodpovedne a že môžu vidieť, počuť cítiť a dotýkať sa vonkajšieho prostredia. Navyše, príroda naozaj znižuje stres.

 

Priestor na spomienku alebo biznis?

Dnes začal november. Niekto by čakal sneh, ale vonku svieti slnko. Niekto asi aj ľutuje, že už vytiahol zimnú bundu a prezul auto. Dnešný deň je ale kúsok iný ako ostatné. Je Sviatkom všetkých svätých. Deň, kedy sa na chvíľu zastavíme nad hrobmi tých, ktorí už nie sú medzi nami a zaspomíname si, aký bol život, keď boli ešte medzi nami. Zapálime sviečku, dáme na hrob kytičku, veniec, prípadne sa pomodlíme.

S manželkou sme sa pár dní dozadu taktiež vybrali na hroby. Doma sme po večeroch vyrobili vence, ktoré z väčšej časti tvorilo to, čo príroda dala – listy, šišky, nejaká tá čečina, pár kvietkov a odniesli ich na hroby. Pomodlili sa, zaspomínali. Našli sme starý hrob z manželkinej rodiny (manželka nepochádza z nášho mesta). Očistili ho, vyhodili staré kytice a položili naň náš skromný veniec.

Cestou z cintorína sa nedá nevšimnúť si, že tento už nie je miestom piety, ale akýmsi výkladom. Ľudia sa predbiehajú, kto bude mať viac kvetov na hrobe, viac sviečok. Pred vchodom na vás kričia vence spred predajne – samozrejme s nebeskou prirážkou. Všade v letákoch to isté, na Poľskej tržnici nehovoriac. Pritom zabúdame na to, že keď zomrieme, zbalia nám veci do jednej igelitky a dovidenia. Majetky, peniaze a dokonca aj ten prečačkaný hrob tu zostane.

Skúsme teda v tento deň myslieť viac na tých, ktorí nie sú medzi nami. Venujme im tichú spomienku a nie súťaž o najkrajšie vyzdobený hrob.

Jednoduchá cesnaková pasta

Cesnak ide u nás na odbyt ako teplé rožky ráno v pekárni a tak nás trs, hlavne domáceho, vždy poteší. Nemilé prekvapenie nás ale čakalo minulý rok v zime, keď nám zhnilo asi pol kila cesnaku zaveseného v trse na stene v kuchyni. Tých pár kúskov uskladnených v chladničke nabralo podobný smer – kôš.

Čínsky cesnak, biely ako stena, zoženieme v obchodoch kedykoľvek. Pokiaľ ale máte možnosť zadovážiť si domáci, krásne fialový, prinášam vám jednoduchý spôsob, ako ho zakonzervovať. Asi ste už počuli o cesnakovej paste. Ak nie, čítajte ďalej.

Ako prvé si jednotlivé cesnaky rozdelíme na strúčiky. Potom nastáva ta horšia časť a tou je, ich ošúpanie. Ak sa tejto časti desíte, pomôže vám veľká sklenená fľaša na zaváraniny, do ktorej nasypete do jednej štvrtiny strúčiky, fľašu uzavriete viečkom a cesnaky v nej chvíľu silno pretriasate. Niektoré zhodia šupku hneď, na ostatných sa iba uvoľní, ale ide tak ľahšie dolu pomocou nožíka. Ošúpané strúčiky odvážite a pripravíte si soľ. Na kilogram cesnaku pridáte asi 330 gramov soli. My sme použili morskú soľ. Ak ste čakali, že ďalšia časť bude pretláčanie strúčikov po jednom pomocou ručného pretláčača – nie nebude 🙂 Dajte to celé aj so soľou do mixéra a rozmixujte na jemnú pastu, ňou naplňte umyté a suché sklenené zaváracie poháre a uzavrite viečkom. Poháre použite menšie, od výživ, tatárskej omáčky alebo horčice. Netreba zavárať, soľ konzervuje.

Fľaše s  pastou skladujte v chladničke. Keďže je slaná, najprv pridajte pastu do jedla a až potom prípadne dosoľujte. Jej výhodou je, že sa nemusíte otravovať pretláčaním cesnaku a v chladničke vydrží dlho. Naopak, nevýhodou je, že sa naozaj ľahko míňa 🙂 Ja som dnes takto spracoval niečo cez kilo cesnaku, takže zásoby na zimu sú hotové 🙂