Všetci sme stalkeri

[Total: 0    Average: 0/5]

Facebook, Instagram a Twitter sú sociálne siete dobré len na dve veci – zostať v kontakte s ľuďmi a ich sledovanie. Nedávno som natrafila na tohtoročný seriál s názvom „13 reasons why“ (kniha – Mŕtve dievča neklame). Už veľa krát dohnal online svet ľudí až k priepasti, takže názov je opodstatnený a rozhodne odporúčam. Je tam veľký kus pravdy o dnešnej dobe – všetci sme stalkeri.

Možno máte práve teraz vo vedľajšej karte otvorený Facebook, možno dokonca otvorený s nejakým profilom. Nemusíte sa za to hanbiť a ani to hneď prepnúť. Každý z nás na niekoho číha. Napríklad už len tým, že ide niekomu napísať. Horšie je, keď na niekoho klikáte, na jeho profil a nenapíšete mu. Príde mi to divné, pretože keď sa stretnete vonku, povieš čo má nové (hoci ste nekomunikovali) alebo sa na druhej strane nepriamo vypytuješ. Všetci to robia. Niektorí okato, niektorí menej.

Dnes majú sociálne siete dokonca funkciu „sledovať“. Takže áno, všetci sme stalkeri. Povestný fenomén. Sociálne siete sú akoby iný svet, ktorý odzrkadľuje možno 10% zo skutočného života. Samozrejme, u niekoho je to 100%. Niekto je otvorený, niekto klame. Niekto krúti hlavou, že sa ho to netýka, že práve pre toto nedáva nič na internet, ale nie je horšie nič nepridávať a sledovať všetkých,vedieť o všetkých všetko, rozoberať ich? Koľko krát vám vyskočí niekoho fotka na nástenke a potom preklikate jeho profil?

Horšie môže byť aj to, ak si chce niekto uchovať tajomstvo a kým príde domov, všetci to o ňom vedia, lebo jeho kamoši to zavesili na internet. Možno ešte horšie je, že na základe týchto veci si aj priatelia začínajú o sebe vytvárať iný názor. Často bez slov, bez vysvetlení, za chrbtom. Dokonca si nastavia „priateľa“ tak, aby ho nevideli, lebo jeho veci ho obťažujú, ale vonku sa tvária akože: nazdar, super, čo máš nové, fakt? Ty kokos a bla bla bla.

Hmm, nie je to pretvárka? Nemal by sa priateľ o priateľa zaujímať? Alebo máme tých ľudí v „priateľoch“, aby sa neurazili? Aby sme mohli vidieť, že čo má nové, i keď sa až tak “nekámošime”? Lebo ma zaujíma každý jeho krok, či správny alebo vedľa?

Píšem máme, lebo všetci sme pokryteckí, všetci sme stalkeri a skrývame sa za kopu nezmyselných slov. Sme zbabelci, falošní jedinci. Potrebujeme obdiv, hoci oň vraj nestojíme. Závisť strieda chválenie. A toto spôsobuje „sledovanie“. Robí z nás falošných kamarátov.  Robí z nás nahnevaných, stresujúcich, ponížených, vymyslených ľudí.

Prestávame komunikovať. Načo? Veď sa hovorí, že raz vidieť je lepšie ako…Veď si to pozrieme na nástenke. Vidím, že sa má skvelo – nenapíšem mu. Vidím, že sa má zle – radšej mu nenapíšem. Dlho som nič nevidel – musím zistiť pikošky. Mám sa zle – isto sa ma horšie ako ja, napíšem mu. Už mi dlho on nenapísal – nenapíšem mu ani ja. A tak ďalej a tak ďalej (napadlo mi strašne veľa príkladov z praxe, ale každý pozná to svoje). Podstatné je, že som to VIDEL. Veď sme predsa všetci stalkeri.

Kým sme online, je nemožné nebyť stalker. Zvedavosť zistiť čo sa stalo v ich živote je neodolateľná. Je to kúzlo okamihu. Kliknete raz a potom klikáte zas, zas a zas. A vaši priatelia robia presne to isté. Takže vedia, že viete, že vedia, že viete.

Na druhej strane, zjavne nie je náš život taký tragický, keď púta niekoho pozornosť. Naopak, musí byť skvelý, keď vyvoláva žiarlivosť.  A musíme byť úspešní, keď produkuje závisť. Nuž, poďakujme všetkým za sledovanie. Vďaka ním si určite uvedomujeme poklady svojho života.

Nezabúdajte, všetci sme stalkeri!

You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
18 ⁄ 9 =