Lenivosť alebo ľahostajnosť?

[Total: 0    Average: 0/5]

Bol september. Leto nám dávalo pomaly zbohom, preto sme sa s manželkou, Eli a Matiaskom vybrali prejsť na naše obľúbené miesto – ako inak, do Čutkova.

Bolo krásne slnečné počasie a tak sme neváhali. Kamión s drevom, ktorý som tu opisoval minule, nás našťastie neprekvapil, ba dokonca aj cesta bola čistejšia. A tak sme pokračovali dolinou. Eli behala hore dole, krpec sa rehotal v kočíku. Ani nevieme ako, prišli sme ku dreveným lavičkám pri potoku, ktoré tu postavilo mesto pre ľudí. Takže, ak chcete variť guľáš alebo opekať, nemusíte sedieť na deke. Spolu s okolitou prírodou je to ideálne miesto.

Kráčali sme si popri zurčiacom, studenom lesnom potoku, až som si v diaľke všimol, že je v ňom hodený nejaký zelený predmet. Prišli sme bližšie a bola to debnička zlatistého moku. Potešili sme sa, že jedno orosené nám padne vhod. Na naše sklamanie sme ale zistili, že fľaše sú bez obsahu. Debničku tu niekto nechal, lebo bol asi spoločensky unavený, aby ju odniesol ku kontajneru na začiatok doliny alebo si myslel, že sa rozloží v prírode ako papier. Nech už myslel ako myslel, ostali sme obaja sklamaní. Dotyčná osoba alebo osoby, nemali problém dotrepať plnú debničku piva a vypiť jej obsah. Odniesť tú prázdnu – na to už rozum neostal.

Každému je jasné, že príroda si s takýmto odpadom neporadí sama. Nám ľudom je to ale akosi jedno. A pritom má väčšiu moc, ako máme my. Debničku som teda v rukách odniesol ku kontajneru a poviem vám pravdu, ani to nebolelo. A to sme mali Eli a kočík.

Snažme sa teda konečne chovať k prírode a okoliu úctivo, pretože naše deti nám za to raz poďakujú.

You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
7 × 29 =