Príbehy z kočíkovania I.

[Total: 2    Average: 5/5]

Väčšinou chodíme vonku poobede, ale posledné dni bolo dosť teplo, tak reku poďme doobeda. Že aký super nápad to bol sme zistili až doma.

Vyšli sme z bytovky svižným krokom. Zamyslená premýšľajúc nad životom a existenčnými problémami, ktoré nedajú spávať celému ľudstvu (sprchový, krém, čistiace prostriedky, pečivo, volať Elenke, akosi je zamračené bude pršať, málo ľudí v parku, prečo orezávajú tie kríky, ako sa prepchám s kočíkom, mala som ísť pred odchodom ešte na to wc, zastane to auto či nie…) sa na mňa rútila nejaká postava v čiernom. Krpec nespal. Samozrejme, ja bez okuliarov som ako krtko na prechádzke, takže som tu osobu spoznala, až keď sa mi dostala do osobného priestoru. Bola to moja bývala kolegyňa z Prievidze, čo je odtiaľto vyše 97km. Kukali sme na seba, že toto hádam ani nie je možné. Tak dlho sme plánovali stretnutie a život to chcel proste inak. Mala však pracovné povinnosti, tak sme si len tak skecli, vystískali sa a moje kroky putovali ďalej.

 

O áno, krpec stále nespal. Veľa ľudí na mňa pozeralo, usmievalo sa, hovorím si o aký pekný deň alebo som špinavá???? Vojdem do obchodu, naložím plný košík a nejaký muž ma prenasleduje po obchode (mala by som prestať sledovať všetky kriminálky, lebo paranoja) : „Hej pani, vypadol vám z kočíka dinosaurus.“ Myslím si v duchu, jediný dinosaursu v kočíku je náš Maty, takže mu hneď aj odpovedám, že nie nie ten nie je náš a skláňam sa k najnižšej poličke po krém. V tom si všimnem, že mám totálne odlepenú topánku, pätu, ale poriadne. Vyzerá to, akoby bola hladná. (Nuž, Matinko, dnes ti musel stačiť len park). Nahádžem nákup do kočíka a ponáhľam sa späť, že aspoň si sadnem v parku na lavičku a nemusím veľa chodiť. Idem cestou ako postihnutá, došľapujem tak, aby si nikto nevšimol tú katastrofu a v hlave mi už išla myšlienka, že či sa to bude dať zalepiť lepiacou pištoľou. Veď tou sa dá zalepiť všetko.

Prídem do parku, krpec konečne spí. Vytiahnem knihu a ponorím sa do myšlienok. Usmievam sa nad romantikou v knihe, keď mi dopne, že či na mňa nekukajú ako na šiši mamu. Zdvihnem hlavu a kuka na mňa mamička, čo sedela oproti. Nevadí, ten šum fontány bol taký úžasný, že som nič neriešila a čítala ďalej. Dnes som dala až jednu kapitolu, úspech. Úplne ma vyplo, posedeli sme vyše hodiny.  Zdvihnem hlavu  opäť a staršia žena tlačila muža na vozíku k lavičke vedľa nás, kde si obaja pochutnávali na zmrzline a rozprávali sa. Hormóny, ale dojalo ma to. Krpec ešte stále spal.

Plná pozitívnych pocitov som kráčala domov, keď som cez ulicu zbadala švagra s našou psicou Eli. Krpec už dospal. Vedela som, že keď ma zbadá tak koniec venčeniu, ale obaja sme to riskli. Veru, bolo tak a aby s ním išla, musela som sa schovávať s kočíkom poza auta, krčiaca akoby som sa skrývala pred nejakými kriminálnikmi. Nezainteresovaným som mohla pripadať veľmi čudne. Obzerala som sa, či už zašli, keď som vrazila do davu mladých dievčat (súdim podľa ich vzhľadu asi zo základnej školy), ktoré sa na mňa pekne usmiali , čo ma veľmi potešilo, ale zabili to tým, že „dobrý deň teta“. Odpustila som im po tom, čo kukli do kočíka a povedali jééééj aj my chceme dieťa. Na čo som si pomyslela, že oukej moja poď k nám, ja si oddýchnem a môžem ísť na…( kávu nepijem, ku kaderníčke ani kozmetičke nechodím) nákup, aby som mohla variť celý víkend :-D.

Dotrepala som sa k bytovke, ťahám kočík na prvé poschodie, búcham ním o každý schod (fakt som sa snažila zlato!), keď na mňa začali kukať obrovské očiská. Vravím mu: Matinko prepáč, ale si ťažký. No a bol zase hore.

You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
13 + 6 =