Archív autora

Jednoduchá cesnaková pasta

Cesnak ide u nás na odbyt ako teplé rožky ráno v pekárni a tak nás trs, hlavne domáceho, vždy poteší. Nemilé prekvapenie nás ale čakalo minulý rok v zime, keď nám zhnilo asi pol kila cesnaku zaveseného v trse na stene v kuchyni. Tých pár kúskov uskladnených v chladničke nabralo podobný smer – kôš.

Čínsky cesnak, biely ako stena, zoženieme v obchodoch kedykoľvek. Pokiaľ ale máte možnosť zadovážiť si domáci, krásne fialový, prinášam vám jednoduchý spôsob, ako ho zakonzervovať. Asi ste už počuli o cesnakovej paste. Ak nie, čítajte ďalej.

Ako prvé si jednotlivé cesnaky rozdelíme na strúčiky. Potom nastáva ta horšia časť a tou je, ich ošúpanie. Ak sa tejto časti desíte, pomôže vám veľká sklenená fľaša na zaváraniny, do ktorej nasypete do jednej štvrtiny strúčiky, fľašu uzavriete viečkom a cesnaky v nej chvíľu silno pretriasate. Niektoré zhodia šupku hneď, na ostatných sa iba uvoľní, ale ide tak ľahšie dolu pomocou nožíka. Ošúpané strúčiky odvážite a pripravíte si soľ. Na kilogram cesnaku pridáte asi 330 gramov soli. My sme použili morskú soľ. Ak ste čakali, že ďalšia časť bude pretláčanie strúčikov po jednom pomocou ručného pretláčača – nie nebude 🙂 Dajte to celé aj so soľou do mixéra a rozmixujte na jemnú pastu, ňou naplňte umyté a suché sklenené zaváracie poháre a uzavrite viečkom. Poháre použite menšie, od výživ, tatárskej omáčky alebo horčice. Netreba zavárať, soľ konzervuje.

Fľaše s  pastou skladujte v chladničke. Keďže je slaná, najprv pridajte pastu do jedla a až potom prípadne dosoľujte. Jej výhodou je, že sa nemusíte otravovať pretláčaním cesnaku a v chladničke vydrží dlho. Naopak, nevýhodou je, že sa naozaj ľahko míňa 🙂 Ja som dnes takto spracoval niečo cez kilo cesnaku, takže zásoby na zimu sú hotové 🙂

Špaldové langoše pečené v rúre

Pokiaľ aj vás prestala fascinovať masť kvapkajúca z vyprážaných langošov, máme dnes pre vás alternatívu, ktorú sme sa rozhodli vyskúšať s manželkou. Langoše sú zo špaldovej múky a pečené v rúre. Musím uznať, že sa nám vydarili a sú omnoho zdravšie a chutnejšie 🙂

  Ak vám teda žalúdok zviera hlad, nachystajte si:
-1ks čerstvé droždie
-750g celozrnná špaldová polohrubá múka
-250ml vlažné mlieko
-1pl trstinového cukru
-1čl soli
-1ks kyslá smotana
-štipka rasce

Najprv si pripravte kvások a to tak, že do teplého mlieka rozmrvíte droždie, pridajte lyžicu cukru, zamiešajte. Nádobu na kvások doporučujem väčšiu, inak ho budete zbierať zo stola ako ja 🙂 Medzitým si do misy nasypeme múku, soľ, rascu, kyslú smotanu a pridáme kvások. Cesto vypracujeme rukami tak, aby sa nelepilo. Ak je moc husté, pridajte trochu mlieka, ale nesmie byť vlačné. Nádobu prikryjeme utierkou a necháme cesto vykvasiť na teplom mieste asi 20 minút. Keď narastie, rukami mierne namočenými v olivovom oleji z neho odtŕhame a tvarujeme typické langoše. Na plech si dáme papier na pečenie a langoše naň poukladáme. Prikryjeme utierkou a necháme na teplom mieste 5 minút. Medzitým si nakopneme rúru na 220 stupňov. Pečieme z každej strany 4-5 minút. Langoše sa snažíme tvarovať čo najtenšie, s hrubšími okrajmi. V našom prípade sme prvé neodhadli a po upečení boli kúsok obézne, ale stále chutné. No a nakoniec ich natrieme cesnakom, pridáme kečup/majonézu/ tatárku/smotanu a syr.

Táto zdravá alternatíva nám chutila, hlavne preto, lebo bola bez vyprážania, kvapkajúceho oleja a bielej múky.

Lenivosť alebo ľahostajnosť?

Bol september. Leto nám dávalo pomaly zbohom, preto sme sa s manželkou, Eli a Matiaskom vybrali prejsť na naše obľúbené miesto – ako inak, do Čutkova.

Bolo krásne slnečné počasie a tak sme neváhali. Kamión s drevom, ktorý som tu opisoval minule, nás našťastie neprekvapil, ba dokonca aj cesta bola čistejšia. A tak sme pokračovali dolinou. Eli behala hore dole, krpec sa rehotal v kočíku. Ani nevieme ako, prišli sme ku dreveným lavičkám pri potoku, ktoré tu postavilo mesto pre ľudí. Takže, ak chcete variť guľáš alebo opekať, nemusíte sedieť na deke. Spolu s okolitou prírodou je to ideálne miesto.

Kráčali sme si popri zurčiacom, studenom lesnom potoku, až som si v diaľke všimol, že je v ňom hodený nejaký zelený predmet. Prišli sme bližšie a bola to debnička zlatistého moku. Potešili sme sa, že jedno orosené nám padne vhod. Na naše sklamanie sme ale zistili, že fľaše sú bez obsahu. Debničku tu niekto nechal, lebo bol asi spoločensky unavený, aby ju odniesol ku kontajneru na začiatok doliny alebo si myslel, že sa rozloží v prírode ako papier. Nech už myslel ako myslel, ostali sme obaja sklamaní. Dotyčná osoba alebo osoby, nemali problém dotrepať plnú debničku piva a vypiť jej obsah. Odniesť tú prázdnu – na to už rozum neostal.

Každému je jasné, že príroda si s takýmto odpadom neporadí sama. Nám ľudom je to ale akosi jedno. A pritom má väčšiu moc, ako máme my. Debničku som teda v rukách odniesol ku kontajneru a poviem vám pravdu, ani to nebolelo. A to sme mali Eli a kočík.

Snažme sa teda konečne chovať k prírode a okoliu úctivo, pretože naše deti nám za to raz poďakujú.