Archív autora

Biely šum alebo uspávač dieťaťa

Situácia, ktorú pozná asi každý rodič. Dieťa plače, nevie sa upokojiť a nevie zaspať. Je nakŕmené, prebalené, nič ho nebolí. V prvých týždňoch, keď človek ešte nevie, ako funguje dieťa, sme skúšali všetko možné aj nemožné, spievať, natriasať, lehátko, kolíska…až kým krpec nezaspal pri vysávači. Až vtedy mi to trklo.

Hotový uspávač 🙂

Úplne som na to zabudol, ale predtým som niekde čítal, že deti upokojuje monotónny zvuk. Teda vysávač, digestor, práčka, fén, dážď. Na naše prekvapenie táto jednoduchá metóda zabrala 😀 Takže nám doma pol hodinu bežal vysávač naprázdno, v garáži hučala brúska, na chate digestor. Potom sme našli mobilnú aplikáciu, ktorá toto všetko nahradila.

Takže, bolo to jasné, na nášho krpca fungoval biely šum. Je to presne ten zvuk, ktorý počujete z nenaladeného rádia. Takže uspávanie novorodenca bolo odrazu omnoho jednoduchšie. Nepáčilo sa mi ale, že sme museli tak blízko malého dieťaťa umiestňovať mobil. Elektromagnetického žiarenia je tu okolo dosť a mobil pri jeho hlave som zniesol tak maximálne v letovom režime.

Elektronika uspávača

Na internete možno dostať aj originálne šumiace medvedíky, ale tá cena… Keďže sa odmalička pohybujem v oblasti slaboprúdovej elektroniky, musel som nášmu krpcovi niečo podobné vyrobiť. Výsledkom je krabička, ktorá síce nepripomína plyšáka, ale svoju funkciu plní na 100 percent. Niekedy 120. Generuje biely šum, je napájaná z batérií, obsahuje reguláciu hlasitosti, automaticky sa vypne po hodine prevádzky a hlavne, nahradila mobilnú aplikáciu. Popravde, každý sa čuduje, akú krabičku to má malý pri hlave. Kolegovia sa chytali za hlavy, návštevy taktiež 🙂 Takže toto je náš nový rodinný uspávač a aj nám dvom sa bez neho zle zaspáva. Eli sa k tomu nevyjadrila, ale tiež spí ako zabitá 🙂

Ak by ste mali záujem o výrobu podobného zariadenia, pridávam odkaz na svoju stránku, kde nájdete návod na stavbu: http://www.pablox.net/index.php?option=com_content&task=view&id=148&Itemid=1

Ahoj ocko!

Keďže dnes sú to dva mesiace, čo sa narodil náš Matias a k tomu je aj deň otcov, rozhodol som sa napísať článok, ako som vnímal manželkine tehotenstvo a veci s tým súvisiace.

Poviem úprimne, nedúfal som, že sa nám podarí tak rýchlo otehotnieť. Hlavne dnes, keď vidím, koľko ľudí má problémy počať potomka. O to väčšiu radosť som prežíval, keď manželka prišla tri dni pred svadbou a privítala ma so slovami „ahoj ocko“. Bolo to niečo neopísateľné a mal som neskutočnú radosť.

Potom prišlo prvé sono, kde som na čiernobielej fotografii videl človiečika veľkosti hrášku. Hovorí sa, že prvých 12 týždňov tehotenstva sa dieťa rozhoduje, či zostane alebo odíde preč. Do 12 týždňa vedela o našom malom tajomstve len najbližšia rodina a každý deň sme sa modlili, aby sa drobec rozhodol zostať. Zostal 🙂

Nasledovali ďalšie mesiace, rast mamičkinho bruška, problémy s chôdzou, zmena nálad, žravosť. Mala môj obdiv, ako to všetko zvládala. Samozrejme, pri všetkom som sa jej snažil pomáhať najviac, ako to len šlo. Začali nákupy. Dve A4ky zoznamu vecí, ktoré treba. Užívali sme si to, pretože už sme nekupovali sebe, ale niekomu, kto čoskoro príde na svet. Z technickej izby v byte (alebo inak, skladu všetkých hlúpostí, ktoré sa inde nedali odložiť) vyleteli v priebehu pár hodín dve obrovské vrecia smer kontajner. Už to bola budúca detská izba. Pribudla postieľka, komoda, detský luster, maľby na stene. Aby tu malý mal svoje útočisko.

Vidieť prvé pohyby na mamičkinom brušku, to bol zážitok. Bolo zaujímavé sledovať napríklad to, ako sa začal hýbať a pučiť po mojom príchode z roboty domov. Celý deň ho jeho mamina necítila, ale keď nás počul rozprávať, o divadlo sme mali postarané. Prvý pokusy priložiť ucho na brucho dopadli tak, že som doň dostal kopanec. Síce iba cez brušnú stenu, ale dodnes neviem, či ten kopanec bol od nohy, ruky alebo zadku 🙂

Na špeciálnom ultrazvukovom vyšetrení v Martine sme sa dozvedeli, že drobec je v poriadku. Videli sme jeho rebrá, srdiečko, všetky orgány, pulzujúcu krv v jeho tepnách, mozog. A dozvedeli sme sa, že to bude chlapček 🙂 Neskôr prišiel ďalší level v podobe CTG vyšetrenia, pri ktorom som si celkom zreteľne vypočul jeho srdiečko.

Posledný mesiac tehotenstva sme boli ako na ihlách. Aj keď mala manželka plánovanú sekciu, všetci nám hovorili, že malý príde na svet predčasne. Poviem pravdu, neskutočne ma to vytáčalo. My sme ale moc tvrdohlaví a tak sme ich v tomto prípade úplne sklamali. Dotiahli sme to úspešne do termínu pôrodu 🙂 Ale bál som sa. Mala číslo na vedúceho, služobný telefón do roboty, kolegom som vravel kde sa nachádzam, vyhýbal som sa miestam, kde v robote nie je signál.

A dnes tu na nás pozerá Matias. Občas poručí, potom s zasmeje, načúra si do úst 🙂 Takže, toľko stručne odo mňa 🙂

Ešte stále sa dá v prírode vypnúť?

Bolo krásne aprílové popoludnie. Vonku všetko zaliate slnkom tak, že na zimnú bundu sme si ja a manželka ani vo sne nespomenuli. Ťahalo nás to von, aspoň na chvíľu. Keďže máme doma niekoľko týždňového synčeka, všetok čas venujeme jemu. V tento deň nám však zavolala moja mamina, že nám Matiaska na hodinu postráži, len nech vypadneme aspoň na chvíľu von. Iba prejsť tých pár metrov, aby sme sa doma všetci traja nezbláznili. Chvíľu sme síce váhali, ale nakoniec sme sa vybrali na naše obľúbené miesto, do Čutkova. Zaparkovali sme pri kolibe (Prečo sme šli na “prechádzku” autom? No, lebo pár dní po cisárskom reze je úspech spraviť aj pár krokov pomalým tempom).

Do Čutkova sa chodíme radi prejsť. Za posledných pár rokov sa tu veľa zmenilo. Vyrástla tu koliba a ďalšie objekty, ktoré sem prilákali viac ľudí, rodiny s deťmi. My sme sa vybrali prejsť smerom ku priehrade. Lepšie povedané, vodnej nádrži, ktorá kedysi slúžila ako zdroj vody pre bývalý Texicom. Prechádzka bola nádherná, obdivoval som Niku, ako z nohy na nohu pomaly kráča a teší sa, že po toľkých dňoch, čo bola zavretá v nemocnici a doma, môže byť opäť na slniečku.

Našu radosť ale prerušil takýto pohľad. Vracali sme sa po ceste smerom naspäť. Tu sme ale zistili, že po nej prejsť nemôžeme a museli sme sa brodiť cez les, cez hrboľatú cestu. Prečo? Cestu blokovali dva kamióny. Jeden s oravskou ŠPZ naložený drevom a druhý s Poľskou ŠPZ, na ktorý pracovníci toto drevo prekladali. Veľmi smutný pohľad. Cesta zablatená, okolie cesty rozryté. A v krásnej prírode sme museli obchádzať dva kamióny, ako keby sme boli niekde na hlavnom ťahu….

My si tu rúbeme naše krásne lesy. Ničíme prírodu. Miesta, kde boli kedysi desiatky kilometrov štvorcových lesa, sú teraz plešiny. Naše vyrúbané lesy predávame do Poľska a potom si ideme celí radostní nakúpiť nábytok na Poľský trh, pričom sa všetkým naokolo chválime, za akú dobrú cenu sme ho kúpili.

Nebudem vám klamať, aj ja si občas zájdem za hranice na nákup. Dôvod je jasný – oplatí sa mi cesta, aj nákup. Vonkoncom, veľa z tohoto tovaru som našiel na našich e-shopoch a obchodoch, ale s 50 percentnou prirážkou.

Takže záver – Poliakovi klobúk dole, že vie robiť biznis a využiť situáciu. Slovákovi hanba, že predá aj rodinu, len aby cinkli peniaze na účet….