Archív autora

Chalupa so záhradou miesto domu s balkónom

Bývať v dome je odmalička mojim snom. Odmalička však vyrastám v byte a tak si neviem predstaviť ráno vstávať a ísť naložiť do pece alebo na jeseň rúbať drevo, prípadne pratať uhlie. Poviem to narovinu – som bytovkový typ, ktorý je zvyknutý otočiť kohútikom alebo ventilom na radiátore a teplo proste ide.

Ak sú na vchode pokazené dvere alebo nejde výťah, zavolám správkyni a tá zavolá firmu. Zateplenie alebo rekonštrukciu bytového domu rieši opäť firma. Všetko má ale svoje pre a proti a to platí aj o byte. Napríklad obmedzené súkromie, pretože v mnohých bytovkách sú steny tak tenké, že sused vedľa počuje každý váš… Ak máte navyše za suseda starého „navšetkofrfľača“, neprdnete si ani vy. Alebo ak nad vami vychytáte ubytovaných študentov (česť výnimkám), nočný kľud bude pre vás neznámy pojem. Váš výbeh je v byte obmedzený veľkosťou balkóna, na ktorom sa občas objavia štipce od suseda nad vami, kus spodného prádla alebo makovníka. Na chodbe ale často stretnete niekoho, s kým môžete pokecať alebo mu aspoň zapriať dobrý deň. Len tak na okraj – najlepší spôsobom na spoznanie susedov je kúpiť si šteniatko alebo ísť kočíkovať bábätko.

Najväčšiu výhodu bývania v dome vidím ja hlavne v súkromí a veľkej záhrade. Kočík vyložíte na dvor, psa môžete nechať celý deň na dvore alebo môžete celý deň s rodinou grilovať. Ak niekto nad vami robí v noci hluk, stačí vybehnúť po schodoch a rodinného príslušníka patrične pokarhať. O dom sa ale treba prakticky nonstop starať – musíte byť aj technický typ a musí vás to proste baviť (ak nemáte poslanecký plat a jednoducho si zavoláte firmu).

Pre nás typy „medzi“ by som volil ako najlepšiu možnosť zadovážiť si chalupu s veľkou záhradou. Cez týždeň ste v byte – o nič sa nestaráte. Na víkend vypadnete na chalupu. Tam sa môžete naplno venovať záhradke, okopávaniu zemiakov, nabažiť sa pocitu súkromia, veľkého výbehu. Ak ste technický typ, vyblbnete sa tam opravami, prípadne prerábkami. Alebo si len tak ľahnete do záhradky na lehátko a vypnete hlavu. Načerpáte energiu, vyčistíte hlavu, hodíte sa do bazéna. A po víkende sa opäť vrátite do bytu.

Aj rodičia mojej manželky nedávno kúpili chalúpku., ktorú nm chcú dať. Je to starší domček, ale vždy si tam radi ideme cez víkend oddýchnuť. Veľká záhrada (rozumej cca 1600m2 s cca 12 ovocnými stromami záhradkou, bazénom a hroznom), z ktorej má okrem nás najväčšiu radosť Tinko aj Eli – vždy sa tam dostatočne vybehajú. Každý si niečo porobí – záhradu, prerábky alebo bežnú údržbu. A po víkende sa opäť vrátime do bytového stereotypu.

Príspevky našich detí na sociálnych sieťach

Sociálne siete sa za posledných pár rokov stali každodennou súčasťou našich životov a mnohí si bez nich nevieme predstaviť začiatok dňa. Dokonca sme v strese, keď niektorá z nich na pár hodín vypadne. Náš život sa postupne presunul na internet a na sociálne siete nemáme problém uverejniť prakticky čokoľvek.

Spomeniem napríklad to, že niekto má vo verejnom profile uverejnenú celú adresu domova a veselo si popridáva fotky svojho bytu. Jeho nástenka je pre zlodeja hotovým výkladom v obchode, kde si stačí len vybrať.

Tento článok je ale o inom. V prípadoch uvedených vyššie máme plnú moc na to, čo zverejníme, v rukách práve my. Zamysleli ste sa ale niekedy nad tým, či má rovnakú moc rozhodovať aj vaše niekoľko mesačné dieťa? Chápem, že ak sa chceme pochváliť novými fotkami nášho bábätka, jeho pokrokmi, fotkou zachytenou na jeho narodeniny – sociálne siete sú najrýchlejšou a najjednoduchšou možnosťou ako to urobiť. Zverejnený materiál uvidia naraz všetci vaši priatelia. A ak máte otvorený profil, tak ktokoľvek. Navyše, „lajky“ sa zídu (áno, tak nimi skúste zaplatiť v obchode :)) Je to rýchlejšia cesta, ako zavolať priateľov domov a ukazovať im fotky vytlačené a nalepené v albume.

Ako rodičia by sme si mali uvedomiť, že to, čo zverejníme na internete (v tomto prípade fotky a videá týkajúce sa našich malých detí) sa v budúcnosti môže otočiť proti nám. Proti vám, nám a tiež proti nášmu dieťaťu. K fotke sa ľahko dostanú napríklad spolužiaci, ktorí ju s veľkou radosťou upravia a rozpošlú celej škole. Pre nich veľká sranda, pre dotknuté dieťa už nie. Môže sa stať terčom kyberšikany, čo sa priamo dotýka aj vás.

Podobné veci sa stávajú aj v dospelosti. Kolegovia nájdu vašu starú fotku, ktorú ste si vyvesili na net buď vy pred pár rokmi a zabudli na ňu, alebo vás na nej označil niekto iný. Dospelý človek takúto vec berie s nadhľadom, zasmeje sa a nerieši. Deti to ale berú omnoho ťažšie. Dieťa, ktoré v škole šikanujú kvôli jeho fotke z detstva, na ktorej má umazané ústa, na podobné situácie tak ľahko nezabudne.

Ak vám dôvod vyššie nestačil na to, aby ste prestali so zverejňovaním fotiek dieťaťa na sociálnych sieťach, mám ešte dva dôvody. Prvým je, že detská pornografia je na výslní. Človek hľadajúci dané materiály nemá žiaden problém dostať sa k fotkám detí. A druhým dôvodom sú únoscovia detí. Tí si môžu vďaka verejne dostupným fotkám vyberať ako z eshopu.

Preto, až najbližšie budete chcieť vyvesiť na internet fotku svojho malého dieťaťa, zamyslite sa nad tým, aké to môže mať v budúcnosti následky preň. Ono nemá možnosť rozhodnúť, čo môžete uverejniť a čo nie. Navyše, v niektorom štáte vás môže vaše dieťa v dospelosti žalovať za to, čo ste zverejnili na sociálnych sieťach.

Pamätajte si, že aj keď posielate životopis potencionálnemu zamestnávateľovi, určite si prelustruje váš profil 🙂

Hojdacia doska pre dieťa

Jedného dňa našla manželka na internete zaujímavú hračku z dreva, na ktorej sa krpec mohol hojdať alebo ju použiť ako preliezku. Cena bola ale celkom vysoká a tak som prijal výzvu a danú hračku mu vyrobil. Situáciu mi uľahčilo aj to, že som mal v garáži kus nevyužitej preglejky.

Vopred vás upozorňujem, že nie som stolár, hračka sa dá ale vyrobiť s kusom šikovnosti a trpezlivosti.

Ako prvé som si stiahol šablónu bočníc. Tú nájdete na tomto odkaze. Šablóna je v reálnej veľkosti a tak treba pri tlačení šablóny nastaviť tlač ako plagát. Na vytlačených papieroch som obstrihol okraje a jednotlivé časti prilepil k sebe. Následne som vystrihol šablónu už v reálnej veľkosti.

Na výrobu som použil preglejku hrúbky 12mm. Na bočnice potrebujete dosku o rozmeroch 85x50cm a to v počte dvoch kusov.

Následne prišla na rad priamočiara pílka. Keďže budete vyrezávať oblé tvary, vyskúšajte si niekde na boku dosky manipuláciu s pílou. Rezať treba pomaly a opatrne, preglejka je celkom tvrdá. Otvory na uškách som vyriešil vyvŕtaním diery priemeru 10mm v strede uška a taktiež vyrezal priamočiarou pílkou.

Po vyrezaní obidvoch bočníc som ich pevne spojil k sebe sverkami a pomocou pásovej brúsky zarovnal oblé časti, hlavne spodnú časť, ktorá sa bude kolísať.

Ostré hrany som zaoblil buď pásovou brúskou alebo lamelovým brúsnym kotúčom do flexy. Vnútorné otvory na uškách ľahko zabrúsite brúsnym šmirgľovým valcom upevneným do vŕtačky.

Následne som si pripravil spojovacie dosky. Tie majú šírku 8cm a dĺžku 40cm. Tieto som dal ale napíliť kolegovi stolárovi, nakoľko cirkulár nemám. Počet spojovacích dosiek mi vyšiel na 9ks.

Na upevnenie spojovacích dosiek do bočníc som použil stolárske kolíčky s priemerom 6mm. Na jednu spojovaciu dosku potrebujete 4ks. Kolíčky sú 2cm od okraja dosky.  Nezabudnite na doskách zbrúsiť ostré hrany.

Na jednu z bočníc som si vyznačil stred – toto je aj stred prvej dosky. Vzdialenosť kolíkov jednotlivých prislúchajúcich dosiek je vždy 6cm. Dosky sú vzdialené 1,5cm od spodnej hrany bočnice.

Toto všetko som si narysoval a rozmeral na jednu z bočníc, tú následne spojil sverkami s druhou. Tenučkým vrtákom som si obidve dosky prevŕtal v naznačených miestach – získal som tak rovnakú polohu otvorov, kam prídu kolíky. Tie som len zväčšil vrtákom do dreva priemeru 6mm (netreba prevŕtavať celú dieru, stačí tak, aby do nej vošiel kolík) – odporúčam si to celé skúšobne poskladať bez lepenia a doladiť detaily.

Spojovacie dosky som ešte pred lepením namaľoval. Keďže sa jedná o detskú hračku, je potrebné použiť vhodné farby. Ja som použil vodou riediteľný Slovakryl ktorý je certifikovaný na detské hračky. Keďže som mal tmavú dosku, musel som dať viac vrstiev. Niektoré odtiene som si namiešal (fialová, oranžová, svetlo zelená).

Nakoniec prišlo na rad poskladanie finálneho výrobku 🙂 Kolíky som zalepil lepidlom na drevo. Ak by lepidlo povolilo, poistil som si to ešte samorezkami – jedna do stredu každej dosky.

Ako som spomínal, nie som stolár a tak som aj tu musel niečo doladiť. Po otočení preliezky naopak sa objavil problém, že bola nestabilná. Podobne, ako keď máte zle naštelované nohy na stole. Tu ale pomohla brúska a tak som trošku zbrúsil vrch rúčok, čím som to celé doladil. Hotovo. Viem, že popis je možno kus zložitý, ale s trochou zručnosti nie je problém túto hračku doma vyrobiť 🙂