Archív kategórie » Zo života «

Príbehy z kočíkovania I.

Väčšinou chodíme vonku poobede, ale posledné dni bolo dosť teplo, tak reku poďme doobeda. Že aký super nápad to bol sme zistili až doma.

Vyšli sme z bytovky svižným krokom. Zamyslená premýšľajúc nad životom a existenčnými problémami, ktoré nedajú spávať celému ľudstvu (sprchový, krém, čistiace prostriedky, pečivo, volať Elenke, akosi je zamračené bude pršať, málo ľudí v parku, prečo orezávajú tie kríky, ako sa prepchám s kočíkom, mala som ísť pred odchodom ešte na to wc, zastane to auto či nie…) sa na mňa rútila nejaká postava v čiernom. Krpec nespal. Samozrejme, ja bez okuliarov som ako krtko na prechádzke, takže som tu osobu spoznala, až keď sa mi dostala do osobného priestoru. Bola to moja bývala kolegyňa z Prievidze, čo je odtiaľto vyše 97km. Kukali sme na seba, že toto hádam ani nie je možné. Tak dlho sme plánovali stretnutie a život to chcel proste inak. Mala však pracovné povinnosti, tak sme si len tak skecli, vystískali sa a moje kroky putovali ďalej.

 

O áno, krpec stále nespal. Veľa ľudí na mňa pozeralo, usmievalo sa, hovorím si o aký pekný deň alebo som špinavá???? Vojdem do obchodu, naložím plný košík a nejaký muž ma prenasleduje po obchode (mala by som prestať sledovať všetky kriminálky, lebo paranoja) : „Hej pani, vypadol vám z kočíka dinosaurus.“ Myslím si v duchu, jediný dinosaursu v kočíku je náš Maty, takže mu hneď aj odpovedám, že nie nie ten nie je náš a skláňam sa k najnižšej poličke po krém. V tom si všimnem, že mám totálne odlepenú topánku, pätu, ale poriadne. Vyzerá to, akoby bola hladná. (Nuž, Matinko, dnes ti musel stačiť len park). Nahádžem nákup do kočíka a ponáhľam sa späť, že aspoň si sadnem v parku na lavičku a nemusím veľa chodiť. Idem cestou ako postihnutá, došľapujem tak, aby si nikto nevšimol tú katastrofu a v hlave mi už išla myšlienka, že či sa to bude dať zalepiť lepiacou pištoľou. Veď tou sa dá zalepiť všetko.

Prídem do parku, krpec konečne spí. Vytiahnem knihu a ponorím sa do myšlienok. Usmievam sa nad romantikou v knihe, keď mi dopne, že či na mňa nekukajú ako na šiši mamu. Zdvihnem hlavu a kuka na mňa mamička, čo sedela oproti. Nevadí, ten šum fontány bol taký úžasný, že som nič neriešila a čítala ďalej. Dnes som dala až jednu kapitolu, úspech. Úplne ma vyplo, posedeli sme vyše hodiny.  Zdvihnem hlavu  opäť a staršia žena tlačila muža na vozíku k lavičke vedľa nás, kde si obaja pochutnávali na zmrzline a rozprávali sa. Hormóny, ale dojalo ma to. Krpec ešte stále spal.

Plná pozitívnych pocitov som kráčala domov, keď som cez ulicu zbadala švagra s našou psicou Eli. Krpec už dospal. Vedela som, že keď ma zbadá tak koniec venčeniu, ale obaja sme to riskli. Veru, bolo tak a aby s ním išla, musela som sa schovávať s kočíkom poza auta, krčiaca akoby som sa skrývala pred nejakými kriminálnikmi. Nezainteresovaným som mohla pripadať veľmi čudne. Obzerala som sa, či už zašli, keď som vrazila do davu mladých dievčat (súdim podľa ich vzhľadu asi zo základnej školy), ktoré sa na mňa pekne usmiali , čo ma veľmi potešilo, ale zabili to tým, že „dobrý deň teta“. Odpustila som im po tom, čo kukli do kočíka a povedali jééééj aj my chceme dieťa. Na čo som si pomyslela, že oukej moja poď k nám, ja si oddýchnem a môžem ísť na…( kávu nepijem, ku kaderníčke ani kozmetičke nechodím) nákup, aby som mohla variť celý víkend :-D.

Dotrepala som sa k bytovke, ťahám kočík na prvé poschodie, búcham ním o každý schod (fakt som sa snažila zlato!), keď na mňa začali kukať obrovské očiská. Vravím mu: Matinko prepáč, ale si ťažký. No a bol zase hore.

Lenivosť alebo ľahostajnosť?

Bol september. Leto nám dávalo pomaly zbohom, preto sme sa s manželkou, Eli a Matiaskom vybrali prejsť na naše obľúbené miesto – ako inak, do Čutkova.

Bolo krásne slnečné počasie a tak sme neváhali. Kamión s drevom, ktorý som tu opisoval minule, nás našťastie neprekvapil, ba dokonca aj cesta bola čistejšia. A tak sme pokračovali dolinou. Eli behala hore dole, krpec sa rehotal v kočíku. Ani nevieme ako, prišli sme ku dreveným lavičkám pri potoku, ktoré tu postavilo mesto pre ľudí. Takže, ak chcete variť guľáš alebo opekať, nemusíte sedieť na deke. Spolu s okolitou prírodou je to ideálne miesto.

Kráčali sme si popri zurčiacom, studenom lesnom potoku, až som si v diaľke všimol, že je v ňom hodený nejaký zelený predmet. Prišli sme bližšie a bola to debnička zlatistého moku. Potešili sme sa, že jedno orosené nám padne vhod. Na naše sklamanie sme ale zistili, že fľaše sú bez obsahu. Debničku tu niekto nechal, lebo bol asi spoločensky unavený, aby ju odniesol ku kontajneru na začiatok doliny alebo si myslel, že sa rozloží v prírode ako papier. Nech už myslel ako myslel, ostali sme obaja sklamaní. Dotyčná osoba alebo osoby, nemali problém dotrepať plnú debničku piva a vypiť jej obsah. Odniesť tú prázdnu – na to už rozum neostal.

Každému je jasné, že príroda si s takýmto odpadom neporadí sama. Nám ľudom je to ale akosi jedno. A pritom má väčšiu moc, ako máme my. Debničku som teda v rukách odniesol ku kontajneru a poviem vám pravdu, ani to nebolelo. A to sme mali Eli a kočík.

Snažme sa teda konečne chovať k prírode a okoliu úctivo, pretože naše deti nám za to raz poďakujú.

Dobrá správa: neexistuje žiadny správny spôsob, ako vychovávať dieťa

Všetci chceme byť najlepšími rodičmi, ale často existuje konfliktná rada o tom, ako vychovávať dieťa. Vlastne niekoľko. Niektorí sa zaoberajú svojimi postupmi a iní majú potrebu riešiť vždy a všade ostatných. Kto sa však odhodlá k akejkoľvek kritike mal by mať nejaké skúsenosti, nie len naštudované utopické predstavy. Mal by byť rodičom a aktívne vychovávať dieťa, nie sa len prizerať (najviac milujem, keď mudruje niekto, kto nemá vlastné dieťa alebo dieťa videl len v knihe).

 

Dnes máme k dispozícii celý internet plný rôznych informácii, plné knižnice, kamošov a kamošky, susedy, sesternice, mamy, staré mamy či prababky. Podľa niektorých sme dobrí rodičia alebo naopak zlí, venujeme sa veľa alebo málo, kupujeme hlúposti alebo by sme mali nakúpiť xy veci, mali by sme to a to a nemali to či to. No aj napriek našej všestrannej túžbe dať našim deťom perfektné detstvo, zdá sa, že niektorí skôr vychovávajú generáciu, ktorá je v mnohých ohľadoch zle vybavená pre život v reálnom svete (podľa ostatných).

Avšak, všetci máme vlastný soundtrack, vlastné štýly, pokiaľ ide o rodičovstvo. To, čo nás však všetkých rodičov spája, je zabezpečiť, aby náš štýl výchovy podporoval zdravý vývoj dieťaťa – fyzicky, mentálne, emocionálne a duchovne. Takže ako to už býva zvykom, zo všadiaľ sa na nás rútili tipy a triky. Každý mal tu svoju predstavu. Samozrejme, každá je správna pre niekoho iného. Sú veci, ktoré pochopia len rodičia:

Kojenie, kojenie a len kojenie

Kedysi by mi ani nenapadlo, že raz budem zlá matka, len preto, že sa mi nedobrovoľne nebude dariť kojiť (nie, Matiasko sa vedel prisať, mal vyvinutý sací reflex, chcel papať, ale nemal čo). Raz možno pochopíte aké je to diskriminujúce, ak nie, tak vám poviem. Existujú ešte stále prípady, kedy ak nekojíte, určite to robíte dobrovoľne a ste zlé matky, lebo dobrovoľne škodíte svojmu dieťaťu. Určite sa vôbec nesnažíte túto situáciu zmeniť. Mohla by som napísať knihu o všetkých veciach, ktoré som mala na odporúčania vyskúšať (a ktoré som samozrejme bez váhania aj vyskúšala), aby to išlo a keď som oznámila „skúsila som všetko“ tuho ma presviedčali, že IM to proste fungovalo, tak nie je možné, aby to nefungovalo mne. Lebo Zuze od susedov tieklo mlieko potokom a pritom ani nemala prsia. Bolo jedno či sa poznáte alebo nepoznáte, jednoducho máte dieťa, tak vás i cudzia pani na ulici zaskočí: krásny chlapec, kojíte???? LEBO IBA NA TOM podľa niektorých záleží. Kde zmizla všetka intimita? Vraj, keď bude žena v pokoji, tak to pôjde. Avšak, ten tlak z okolia a čo je ešte horšie, z rodiny, je obrovský. Musela som viackrát napísať dobrovoľne, aby nikomu neunikol ten sarkazmus z celej tejto určite veľmi dobrovoľnej situácie.

Ach tá čiapka

Už počas tehotenstva ste podľa niektorých rád nadobudli pocit, že musíte kúpiť minimálne 20 čiapok. Prečo?

Lebo bábo nesmie byť bez čiapky. Je jedno či je v byte alebo vonku. Pre prababku a babku je nepredstaviteľné, že malé bábo nemá čiapku. Ba dokonca aj ľudí, ktorých náhodne stretnete na ulici a nadšene vám kukajú do kočíka. Čo z toho, že má na hlávke zapareniny, vlasy mastnejšie než chlapci na začiatku puberty, ktorým hygiena nič nehovorí a plače až tak, že o vás vie celá ulica. My alebo skôr krpec, si s ľuďmi v tejto oblasti už našťastie urobil poriadok.

Kde je cumeľ?

Dieťa je hladné a zaplače – dajte mu cumeľ. Plače, lebo chce spinkať – dajte mu cumeľ. Bolí ho bruško – dajte mu cumeľ. Nechce spať – dajte mu cumeľ. Zobudí sa – dajte mu cumeľ. Nemôžete variť – dajte mu cumeľ. Leziete mu na nervy – dajte mu cumeľ. Keď u nás hľadajú neznalci cumeľ, my s manželom a krpcom sa len smejeme. Aspoň počas hľadania nehučia, kde je čiapka, prečo mu ešte nedávame šťavičky a že prečo nespi. No lebo.

Nie je to kolika?

Dieťa plače – je to kolika. Je nepokojný a kakal LEN dvakrát – je to kolika. Mrnčí, lebo ho už babka dve hodiny naťahuje – je to kolika. Plače, lebo sa mu nikto dve hodiny nevenuje – je to kolika. Chcel by spať, ale nedovolia mu – je to kolika. Plače, lebo mu už všetko lezie na nervy – je to kolika. Nechcel jesť, lebo on má svoj režim, o ktorom nikdy v živote nepočuli – je to kolika.

Neučte si ho na ruky

Lebo nikdy nepocíti lásku, teplo a objatie. Lebo mať ho na rukách neznamená uspávať ho na rukách. Lebo to dieťa proste nepotrebuje cítiť rodičov, stačí že cíti ich vône či smrad. Lebo nebudete môcť pomáhať na stavbe, variť, šiť, vyšívať, žehliť, vysávať, maľovať, murovať, ale miesto toho sa budete „mojkať“ s mini človiečikom, ktorého ste vytvorili nie preto, aby bol, ale z čistej lásky. Plačúce dieťa, ktoré chce byť upokojené, nie je nejaký rozmaznaný, bohatý, mladík, ktorý na svoje 16.narodeniny práve dostal úplne nové BMW. Je to stvorenie, ktoré sotva vybraliz maternice a len hľadá trochu pohodlia a pokoja u svojich rodičov.

Spite, keď spi vaše dieťa

Váš mozog však nemôže jednoducho ignorovať hromadu riadu a pomalú hnilobou vo vašom umývadle alebo sprchu, ktorú ste si sľubovali už pred tromi dňami. No a ak počas dňa nestíhate vôbec nič, potom určite nebudete spať, keď vaše dieťa zaspí, ale pôjdete v pokoji na wc, dáte si kávu alebo navaríte obed, rýchlo operiete a…aha už prešla pol hodina. Ale ak vaše dieťa dobre spí, keď šoférujete, potom zabudnite na túto radu úplne.

Noví rodičia často stanovujú svoje očakávania príliš vysoko. Jedným z najviac frustrujúcich aspektov rodičovstva je, že každý si myslí, že by to mohol robiť lepšie ako vy. Používanie moderného komfortu je nástroj, nie spôsob života. Počas celého cirkusového rodičovského rodičovstva je dôležité zamerať sa HLAVNE na vyváženie priorít a potreby detí, potom i seba. Ako sa dieťa vyvíja, menia sa výzvy a myslenie, ale prístup by mal byť stále pevný a milujúci. Dajte mu všetko, čo podľa vás potrebuje. Venujte mu svoj čas a dajte mu celú lásku sveta.

My chceme, aby nás naše dieťa počúvalo, rešpektovalo a skutočne nám dôverovalo, nie aby sa nás bálo. Chceme mu pomôcť naučiť sa pomocou skúsenosti, že úsilie vytvára dôveru. Avšak pamätajte, že neexistuje žiadny správny spôsob, ako vychovávať dieťa. Rovnako ako my, robte to najlepšie, čo viete. Dôverujte si a užite si spoločnosť malého človeka vo svojom živote. Váš zdravý postoj ovplyvňuje vaše deti najdôležitejšími spôsobmi.