Archív kategórie » Zo života «

Príspevky našich detí na sociálnych sieťach

Sociálne siete sa za posledných pár rokov stali každodennou súčasťou našich životov a mnohí si bez nich nevieme predstaviť začiatok dňa. Dokonca sme v strese, keď niektorá z nich na pár hodín vypadne. Náš život sa postupne presunul na internet a na sociálne siete nemáme problém uverejniť prakticky čokoľvek.

Spomeniem napríklad to, že niekto má vo verejnom profile uverejnenú celú adresu domova a veselo si popridáva fotky svojho bytu. Jeho nástenka je pre zlodeja hotovým výkladom v obchode, kde si stačí len vybrať.

Tento článok je ale o inom. V prípadoch uvedených vyššie máme plnú moc na to, čo zverejníme, v rukách práve my. Zamysleli ste sa ale niekedy nad tým, či má rovnakú moc rozhodovať aj vaše niekoľko mesačné dieťa? Chápem, že ak sa chceme pochváliť novými fotkami nášho bábätka, jeho pokrokmi, fotkou zachytenou na jeho narodeniny – sociálne siete sú najrýchlejšou a najjednoduchšou možnosťou ako to urobiť. Zverejnený materiál uvidia naraz všetci vaši priatelia. A ak máte otvorený profil, tak ktokoľvek. Navyše, „lajky“ sa zídu (áno, tak nimi skúste zaplatiť v obchode :)) Je to rýchlejšia cesta, ako zavolať priateľov domov a ukazovať im fotky vytlačené a nalepené v albume.

Ako rodičia by sme si mali uvedomiť, že to, čo zverejníme na internete (v tomto prípade fotky a videá týkajúce sa našich malých detí) sa v budúcnosti môže otočiť proti nám. Proti vám, nám a tiež proti nášmu dieťaťu. K fotke sa ľahko dostanú napríklad spolužiaci, ktorí ju s veľkou radosťou upravia a rozpošlú celej škole. Pre nich veľká sranda, pre dotknuté dieťa už nie. Môže sa stať terčom kyberšikany, čo sa priamo dotýka aj vás.

Podobné veci sa stávajú aj v dospelosti. Kolegovia nájdu vašu starú fotku, ktorú ste si vyvesili na net buď vy pred pár rokmi a zabudli na ňu, alebo vás na nej označil niekto iný. Dospelý človek takúto vec berie s nadhľadom, zasmeje sa a nerieši. Deti to ale berú omnoho ťažšie. Dieťa, ktoré v škole šikanujú kvôli jeho fotke z detstva, na ktorej má umazané ústa, na podobné situácie tak ľahko nezabudne.

Ak vám dôvod vyššie nestačil na to, aby ste prestali so zverejňovaním fotiek dieťaťa na sociálnych sieťach, mám ešte dva dôvody. Prvým je, že detská pornografia je na výslní. Človek hľadajúci dané materiály nemá žiaden problém dostať sa k fotkám detí. A druhým dôvodom sú únoscovia detí. Tí si môžu vďaka verejne dostupným fotkám vyberať ako z eshopu.

Preto, až najbližšie budete chcieť vyvesiť na internet fotku svojho malého dieťaťa, zamyslite sa nad tým, aké to môže mať v budúcnosti následky preň. Ono nemá možnosť rozhodnúť, čo môžete uverejniť a čo nie. Navyše, v niektorom štáte vás môže vaše dieťa v dospelosti žalovať za to, čo ste zverejnili na sociálnych sieťach.

Pamätajte si, že aj keď posielate životopis potencionálnemu zamestnávateľovi, určite si prelustruje váš profil 🙂

Každý je iný – pohľad na rozdielne typy otcov

Už ako tehotná som sa začala pohybovať v novej spoločnosti. V spoločnosti rodičov, budúcich rodičov a tých, čo možno nikdy nebudú rodičmi, ale presne vedia, aké je to byť rodičmi. Nuž. Nikdy som nemala rada, ak niekto mudruje do niečoho, o čom nič nevie. Naopak, rada sa obklopujem s ľuďmi, s ktorými sa stotožňujem. Či už rovnakými názormi, skúsenosťami, cieľmi a pod.

Čím viacej mi rástlo brucho, čím dlhšie som bola mamou, tým som stretávala rozličných ľudí – matiek, otcov a rodín. Pali nedávno písal článok o type matiek, ktorý si môžete prečítať tu. Chceli sme to podať nezaujato, nijako konkrétne. Predsa len ja sa stretávam skôr s mamičkami a on s oteckami. Práve preto sme si to takto podelili a tu vám predstavujem moje typy (nejde o nikoho konkrétneho, ak sa tu však nájdete, neberte to ako útok, skôr sa nad tým zamyslíte):

  • Kecal = s týmto typom sa stretávam najčastejšie. Všade hovorí, čo všetko dokáže, čo všetko má, aké má detí, ale všetko je to práca len jeho ženy. Hrdí sa, vystatuje, ale nič nerobí.
  • Tradičný = žena má byť za sporákom. Dieťa neprebalí, nenakŕmi. Doma neuprace, nenavarí, neoperie. Veď to je úloha ženy.
  • Samostatná jednotka = Sebecký otec, človek. Ja si kúpim, ja idem tam a tam, ja musím, ja chcem, ja to nebudem. V JEHO živote je na prvom mieste len JA. Musí spať na gauči, aby sa vyspal, keď idú drobcovi zuby a je v noci nepokojný. V nedeľu spí do 11, lebo celý týždeň vstával, tak aby to dospal.
  • Bábovka = Fúj to smrdí, nie lebo sa dogrciam, ja neviem ako ho mám prebaliť, ja sa ho bojím chytiť, ja ho nebudem držať.
  • Druhá mama = nosí ho na rukách a nikoho k nemu nepustí.
  • Tri a viac kategórii
    v jednom
  • Matka dokoji a on jej ho hneď vezme. Zdvíha ho zo zeme a hneď utiera, kým mama sedí vedľa a pozerá na neho.
  • Workoholík = práca do 21 hod, celý týždeň, len aby nebol doma s deťmi. Cestuje tak často, že deti poznajú viac jeho kufor ako tvár. Aspoň, že peniažkov bude dostatok.
  • Hipster = vedie petície za organickú vodu, zelenú stravu a veganské nátierky. Nemôžete mu ukázať vaše veci pre dieťa, lebo budú určite nevyhnutne nesprávne.
  • Hrdý = Tento otec si myslí, že detské plienky vôbec nevoňajú zle, pri každej príležitosti vyberá svoj telefón, aby vám ukázal obrázky svojich detí, aj keď sú pri ňom.
  • Oldschool = „Keď som bol ja malý, tak mi moja mama…“ Podľa neho je všetko správne, čo robila jemu jeho mama, čo robili v rodine, čo zažil. Napríklad aj pred 100 rokmi.
  • Milujúci otec – miluje svoje deti a ich matku. Urobí pre nich čokoľvek, aj na úkor seba. Ich šťastie a radosť je pre neho na prvom mieste. Pomáha manželke, aby to mali doma ľahšie. Stará sa o deti, však sú aj jeho. Podieľa sa na ich výchove, spomienkach a na tom, aby im nič nechýbalo. Ich mamu si váži a miluje ju stále viac.

 

Narodeniny, meniny alebo keby zanikol Facebook

Tento článok som sa chystala napísať veľmi dlho. Strašne ma to vytáča. Strašne má vytáčajú tieto novodobé vzťahy. Táto doba je fakt čudná. Sme tak ľahostajní ku životu, že potom nariekame. Prichádzame o ľudí vo svojom živote a nechápeme prečo. Niektorí majú pocit, že sú obľúbení, že ich všetci milujú a keby potrebovali, tak im všetci ochotne pomôžu. Opak je však pravdou.

Funkcia pripomenutia narodenín na Facebooku je jedna z najužitočnejších technologických funkcií pre zábudlivých ľudí. Potom radostne očakávaš, kto si na teba spomenie, no napokon každému jednému veľmi milo odpisuješ to isté. Čo z toho človek má? Dobrý pocit? Neviem. Navyše, najkrajšie blahoželanie je od človeka, pri ktorom ani nevieš odkiaľ sa poznáte, či sa vôbec poznáte a ani si nevedel, že ho máš v priateľoch. No smutnejšia časť tejto doby je, že tí s ktorými si takmer „každý“ deň, považuješ ich za priateľov, ste v kontakte a oni si nespomenú. Čím to je?

Darmo sa tešíte, že vám toľko ľudí gratulovalo. Keby nebolo facebooku, tak vám okrem rodiny a fakt skutočných priateľov nikto nezablahožela. Ak neveríte, skúste to. Koľko reálnych „priateľov“ vie, kedy máte narodeniny? Chápem, že každý má toho veľa. Veď o to ide. Prečo potom niekto, kto má toho rovnako veľa  presne vie, kedy je váš deň a niekto ani za pána, ba dokonca netrafí ani len mesiac? (vie vôbec, že existujete?)

Dobre. Čo sa týka narodenín, to sa ešte dá pochopiť, veľa ľudí v živote (800 „priateľov“ na FB), to znamená veľa  dátumov v hlave. Chápem. Ale, že niektoré domácnosti nemajú TV, kalendár, rádio v aute, nečítajú na nete, tak to je už aká doba. Ba dokonca ak vidia, že jeho kamarátovi ľudia blahoželajú, prečo to tak ľahostajne odignorujú a i tak nenapíšu? Dnes neexistuje deň, kedy na vás nevyskakujú mená z kalendára a vy aj napriek tomu nepoprajete k meninám. Možno ste len zabudli, že osobu s takým menom máte vo svojom živote, pretože si nepíšete. Čo ma privádza k myšlienke, načo máme tých ľudí v profile, ale to je na úplne iný článok.

Dobre. Keď už nemajú ľudia potrebu sa ozvať osobne, cez mobil či sms, tak budiš aj net. Ale čoraz menej ľudí blahoželá ľuďom celkovo. Aj my. No potom si povieme: „Oko za oko a svet bude slepý“. Snažíme sa to napraviť a zase dostaneme facku od života. Potom sa človek zamýšľa, že prečo len on má, prečo sa má len on snažiť. Však vzťahy sú o dvoch stranách. Ako to, že niekto nemá problém prejsť 70 km len tak a niekto má problém napísať sms? Ako to, že si niekto spomenie, takí, o kom by ste to nepovedali a ten, od koho to očakávate vás má na saláme. Pravda je, že každý má svoj život. Aj  vy, aj my máme svoj život.  V tom sme VŠETCI na jednej úrovni, vlne. Potom ako to, že niekto si dokáže zahrnúť  do svojho osobného i pracovného života aj životy ostatných? Dobre. Ešte keď to urobia v podstate „cudzí ľudia“ tak budiš. Ale rodina? Často mám pocit, že ľudia si myslia, že keď niečo „lajknú“, tak tým povedia všetko a nemusia písať, volať či posielať poštové holuby.

Ľutujem firmy, ktoré distribuujú kalendáre a diáre, pretože ľudia ich už zjavne nevyužívajú. Nečudujte sa, ak vám teda nikto nezablahoželá a je jedno kde. Dnes sa svet riadi zásadou, čo dáš, to dostaneš.  Ak však nestojíte o umelú publicitu, tak sa tešte z tých úprimných.