Archív kategórie » Zo života «

Priestor na spomienku alebo biznis?

Dnes začal november. Niekto by čakal sneh, ale vonku svieti slnko. Niekto asi aj ľutuje, že už vytiahol zimnú bundu a prezul auto. Dnešný deň je ale kúsok iný ako ostatné. Je Sviatkom všetkých svätých. Deň, kedy sa na chvíľu zastavíme nad hrobmi tých, ktorí už nie sú medzi nami a zaspomíname si, aký bol život, keď boli ešte medzi nami. Zapálime sviečku, dáme na hrob kytičku, veniec, prípadne sa pomodlíme.

S manželkou sme sa pár dní dozadu taktiež vybrali na hroby. Doma sme po večeroch vyrobili vence, ktoré z väčšej časti tvorilo to, čo príroda dala – listy, šišky, nejaká tá čečina, pár kvietkov a odniesli ich na hroby. Pomodlili sa, zaspomínali. Našli sme starý hrob z manželkinej rodiny (manželka nepochádza z nášho mesta). Očistili ho, vyhodili staré kytice a položili naň náš skromný veniec.

Cestou z cintorína sa nedá nevšimnúť si, že tento už nie je miestom piety, ale akýmsi výkladom. Ľudia sa predbiehajú, kto bude mať viac kvetov na hrobe, viac sviečok. Pred vchodom na vás kričia vence spred predajne – samozrejme s nebeskou prirážkou. Všade v letákoch to isté, na Poľskej tržnici nehovoriac. Pritom zabúdame na to, že keď zomrieme, zbalia nám veci do jednej igelitky a dovidenia. Majetky, peniaze a dokonca aj ten prečačkaný hrob tu zostane.

Skúsme teda v tento deň myslieť viac na tých, ktorí nie sú medzi nami. Venujme im tichú spomienku a nie súťaž o najkrajšie vyzdobený hrob.

12 zábavných a vzdelávacích aktivít pre 5 mesačné dieťa

Mrzí ma, že som to nezačala písať skôr, ale až od 5. mesiaca. Prvé mesiace sme sa však spoznávali, robili každý deň malé pokroky, hrali sa. Každá mama robí pre to svoje dieťa len to najlepšie, lebo ho najlepšie pozná. Snaží sa mu vypĺňať čas. Všetko hlavne v rámci svojich možnosti. Len rodič vie, čo ho zaujíma, baví a čo naopak nie. Pomáha mu rásť. Tak to bolo aj u nás. Podporovali sme ho v každom pokroku, pomáhali mu sa zlepšovať, cvičili s ním. Vymýšľali sme rôzne veci, tipy a triky. Tvorili sme. No začali nám dochádzať nápady a jeho svet okolo seba stále zaujímal viac a viac. No a ako rastie, museli rásť i naše aktivity. Práve preto som prelustrovala všetko možné a ponúkam vám pár riešení, ktoré sa dajú využiť aj v nasledujúcich mesiacoch.

  1. Hra s bublinkami – Bublinky predstavujú skvelú možnosť ako upútať pozornosť vášho dieťaťa. Takže sa vráťte do detstva a kúpte si bublifuk. Začnite malinkými bublinkami a keď uvidíte, že sa to drobcovi páči, pokračujte. Radosť bude postupne na oboch stranách.
  2. Zrkadlo – Či už mu dáte zrkadlo do ruky alebo ho položíte na podložku pred zrkadlo, bude to stáť za to. Drobec sa v ňom bude môcť prezerať a uvidím v ňom aj celú izbu či veci okolo neho. Bude si tak posilňovať svaly a zlepší si držanie hlavičky.
  3. Nájdi obľúbený objekt – Na túto hru budete potrebovať deku a obľúbenú hračku vášho drobca. Položte dieťa na posteľ a dajte pred neho hračku, ktorú zakryjete do polovice, tak aby bolo vidno jej okraje. Neskôr ju už však zakryte celú. Dieťa musí javiť záujem, že ju chce odkryť, vtedy je táto aktivita úspešná.
  4. Hľadáme zdroj zvuku – Držte zvukovú hračku blízko pri dieťati, ale uistite sa, že nie je príliš blízko jeho uší. Hneď ako získate jeho pozornosť, skryte hračku za uterák alebo plienku a prechádzajte ňou popred neho. Dbajte o to, či sa pokúsi otočiť hlavu k zdroju zvuku. Môžete mu to tiež troška skomplikovať a to tak, že napríklad mama bude držať dieťa a druhá osoba bude za stenou alebo dverami, bude robiť známy zvuk a vy budete sledovať, či naň dieťa reaguje.
  5. Čas na príbeh – Držte svoje dieťa v lone a položte pred neho knihu. Spoločne čítajte, ukazujte mu obrázky, ktoré pomenujete. Budete mu vytvárať príbehy a všetko ukazovať, vydávať rôzne príbehy a postupne sa dieťa musí snažiť otočiť stranu.
  6. Nádoba s prekvapením – naplňte nejakú nádobu, ktorá bude nerozbitná a nebude mať ostré hrany, s obľúbenými hračkami vášho drobca. Potom nad ním s ňou mávajte, hrkajte, premiestňujte hračky a položte. Nedávajte príliš veľa hračiek, stačia dve – tri. Položte dieťa na brucho a dajte ju pred neho. Musí si hračku z nádoby vybrať sám.
  7. Prekvapenie – do malej uzatváracej krabičky môžete ukryť predmety, ktoré vaše dieťa v danom mesiaci zaujímajú. Potom môžete spolu preskúmať obsah krabice pri sedení vo vašom lone. Keď budete prezerať obsah krabice, musíte mu rozprávať : Čo je to? Čo to robí? Je to ťažké / ľahké? Aká je to farba? Je to mäkké / tvrdé / hladké / špicaté?
  8. Senzorické vrecká – Potrebujete uzatvárateľné vrecká na zips. Ako základ použijete pleťovú vodu, gél na vlasy.
    Do toho môžete dať guličky, lepiace oči, mini zvieratka, glitre, no všetko, čo jednoducho chcete. Môžete pridať aj potravinárske farbivo a celé okraje oblepíte, aby nedošlo k roztrhnutiu. Drobci to môžu roztrhnúť zubami alebo nechtami, takže ich pri tejto aktivite nespúšťajte z oči. Najlepšie bude, ak to dáte dieťaťu, ktoré bude ležať na bruchu a uvidíte ako sa mu to bude páčiť.
  9. Deň vonku – Takýto nemusí byť každý deň, ale pokojne môže. Niekedy však zoberte drobca von tak, že mu dovolíte chytať stromy, kvety, trávu a rôzne iné vhodné veci nablízku. Proste, aby postupne spoznával všetko z vonkajšieho sveta
  10. Ovocie a zelenina – dávajte dieťaťu ovoniavať ovocie a zeleninu. Najlepšie niečo aromatické. Nemusí to hneď koštovať, stačí, ak to bude ovoniavať.
  11. Skartovanie či recyklovanie – Drobcovi môžete do rúk dať papier, alobal alebo plastovú fľašu. O zábavu bude mať postarané a navyše vám pomôže aj recyklovať.
  12. Spievajte, tancujte a Bozkávajte – A v neposlednom rade, jedna z najdôležitejších vecí, na ktorú rozhodne netreba zabúdať – spievať stále a šalieť či tancovať pri tom, bozkávať kedykoľvek a kdekoľvek. To je jednoducho aktivita, ktorá sa má praktizovať už od tehotenstva až do neviem kedy.

Príbehy z kočíkovania I.

Väčšinou chodíme vonku poobede, ale posledné dni bolo dosť teplo, tak reku poďme doobeda. Že aký super nápad to bol sme zistili až doma.

Vyšli sme z bytovky svižným krokom. Zamyslená premýšľajúc nad životom a existenčnými problémami, ktoré nedajú spávať celému ľudstvu (sprchový, krém, čistiace prostriedky, pečivo, volať Elenke, akosi je zamračené bude pršať, málo ľudí v parku, prečo orezávajú tie kríky, ako sa prepchám s kočíkom, mala som ísť pred odchodom ešte na to wc, zastane to auto či nie…) sa na mňa rútila nejaká postava v čiernom. Krpec nespal. Samozrejme, ja bez okuliarov som ako krtko na prechádzke, takže som tu osobu spoznala, až keď sa mi dostala do osobného priestoru. Bola to moja bývala kolegyňa z Prievidze, čo je odtiaľto vyše 97km. Kukali sme na seba, že toto hádam ani nie je možné. Tak dlho sme plánovali stretnutie a život to chcel proste inak. Mala však pracovné povinnosti, tak sme si len tak skecli, vystískali sa a moje kroky putovali ďalej.

 

O áno, krpec stále nespal. Veľa ľudí na mňa pozeralo, usmievalo sa, hovorím si o aký pekný deň alebo som špinavá???? Vojdem do obchodu, naložím plný košík a nejaký muž ma prenasleduje po obchode (mala by som prestať sledovať všetky kriminálky, lebo paranoja) : „Hej pani, vypadol vám z kočíka dinosaurus.“ Myslím si v duchu, jediný dinosaursu v kočíku je náš Maty, takže mu hneď aj odpovedám, že nie nie ten nie je náš a skláňam sa k najnižšej poličke po krém. V tom si všimnem, že mám totálne odlepenú topánku, pätu, ale poriadne. Vyzerá to, akoby bola hladná. (Nuž, Matinko, dnes ti musel stačiť len park). Nahádžem nákup do kočíka a ponáhľam sa späť, že aspoň si sadnem v parku na lavičku a nemusím veľa chodiť. Idem cestou ako postihnutá, došľapujem tak, aby si nikto nevšimol tú katastrofu a v hlave mi už išla myšlienka, že či sa to bude dať zalepiť lepiacou pištoľou. Veď tou sa dá zalepiť všetko.

Prídem do parku, krpec konečne spí. Vytiahnem knihu a ponorím sa do myšlienok. Usmievam sa nad romantikou v knihe, keď mi dopne, že či na mňa nekukajú ako na šiši mamu. Zdvihnem hlavu a kuka na mňa mamička, čo sedela oproti. Nevadí, ten šum fontány bol taký úžasný, že som nič neriešila a čítala ďalej. Dnes som dala až jednu kapitolu, úspech. Úplne ma vyplo, posedeli sme vyše hodiny.  Zdvihnem hlavu  opäť a staršia žena tlačila muža na vozíku k lavičke vedľa nás, kde si obaja pochutnávali na zmrzline a rozprávali sa. Hormóny, ale dojalo ma to. Krpec ešte stále spal.

Plná pozitívnych pocitov som kráčala domov, keď som cez ulicu zbadala švagra s našou psicou Eli. Krpec už dospal. Vedela som, že keď ma zbadá tak koniec venčeniu, ale obaja sme to riskli. Veru, bolo tak a aby s ním išla, musela som sa schovávať s kočíkom poza auta, krčiaca akoby som sa skrývala pred nejakými kriminálnikmi. Nezainteresovaným som mohla pripadať veľmi čudne. Obzerala som sa, či už zašli, keď som vrazila do davu mladých dievčat (súdim podľa ich vzhľadu asi zo základnej školy), ktoré sa na mňa pekne usmiali , čo ma veľmi potešilo, ale zabili to tým, že „dobrý deň teta“. Odpustila som im po tom, čo kukli do kočíka a povedali jééééj aj my chceme dieťa. Na čo som si pomyslela, že oukej moja poď k nám, ja si oddýchnem a môžem ísť na…( kávu nepijem, ku kaderníčke ani kozmetičke nechodím) nákup, aby som mohla variť celý víkend :-D.

Dotrepala som sa k bytovke, ťahám kočík na prvé poschodie, búcham ním o každý schod (fakt som sa snažila zlato!), keď na mňa začali kukať obrovské očiská. Vravím mu: Matinko prepáč, ale si ťažký. No a bol zase hore.