Archív blogu

Ahoj ocko!

Keďže dnes sú to dva mesiace, čo sa narodil náš Matias a k tomu je aj deň otcov, rozhodol som sa napísať článok, ako som vnímal manželkine tehotenstvo a veci s tým súvisiace.

Poviem úprimne, nedúfal som, že sa nám podarí tak rýchlo otehotnieť. Hlavne dnes, keď vidím, koľko ľudí má problémy počať potomka. O to väčšiu radosť som prežíval, keď manželka prišla tri dni pred svadbou a privítala ma so slovami „ahoj ocko“. Bolo to niečo neopísateľné a mal som neskutočnú radosť.

Potom prišlo prvé sono, kde som na čiernobielej fotografii videl človiečika veľkosti hrášku. Hovorí sa, že prvých 12 týždňov tehotenstva sa dieťa rozhoduje, či zostane alebo odíde preč. Do 12 týždňa vedela o našom malom tajomstve len najbližšia rodina a každý deň sme sa modlili, aby sa drobec rozhodol zostať. Zostal 🙂

Nasledovali ďalšie mesiace, rast mamičkinho bruška, problémy s chôdzou, zmena nálad, žravosť. Mala môj obdiv, ako to všetko zvládala. Samozrejme, pri všetkom som sa jej snažil pomáhať najviac, ako to len šlo. Začali nákupy. Dve A4ky zoznamu vecí, ktoré treba. Užívali sme si to, pretože už sme nekupovali sebe, ale niekomu, kto čoskoro príde na svet. Z technickej izby v byte (alebo inak, skladu všetkých hlúpostí, ktoré sa inde nedali odložiť) vyleteli v priebehu pár hodín dve obrovské vrecia smer kontajner. Už to bola budúca detská izba. Pribudla postieľka, komoda, detský luster, maľby na stene. Aby tu malý mal svoje útočisko.

Vidieť prvé pohyby na mamičkinom brušku, to bol zážitok. Bolo zaujímavé sledovať napríklad to, ako sa začal hýbať a pučiť po mojom príchode z roboty domov. Celý deň ho jeho mamina necítila, ale keď nás počul rozprávať, o divadlo sme mali postarané. Prvý pokusy priložiť ucho na brucho dopadli tak, že som doň dostal kopanec. Síce iba cez brušnú stenu, ale dodnes neviem, či ten kopanec bol od nohy, ruky alebo zadku 🙂

Na špeciálnom ultrazvukovom vyšetrení v Martine sme sa dozvedeli, že drobec je v poriadku. Videli sme jeho rebrá, srdiečko, všetky orgány, pulzujúcu krv v jeho tepnách, mozog. A dozvedeli sme sa, že to bude chlapček 🙂 Neskôr prišiel ďalší level v podobe CTG vyšetrenia, pri ktorom som si celkom zreteľne vypočul jeho srdiečko.

Posledný mesiac tehotenstva sme boli ako na ihlách. Aj keď mala manželka plánovanú sekciu, všetci nám hovorili, že malý príde na svet predčasne. Poviem pravdu, neskutočne ma to vytáčalo. My sme ale moc tvrdohlaví a tak sme ich v tomto prípade úplne sklamali. Dotiahli sme to úspešne do termínu pôrodu 🙂 Ale bál som sa. Mala číslo na vedúceho, služobný telefón do roboty, kolegom som vravel kde sa nachádzam, vyhýbal som sa miestam, kde v robote nie je signál.

A dnes tu na nás pozerá Matias. Občas poručí, potom s zasmeje, načúra si do úst 🙂 Takže, toľko stručne odo mňa 🙂

Ach, to teplo!

Posledné dni bolo tak horúco, že ste si mohli oblečenie zároveň močiť i sušiť a z chleba bol toast. Ešte som sa len narodil a už ma potrápili veľké horúčavy. Neznášam teplo. Toto mám zaiste po rodičoch. Ak som od apríla aspoň 50x nepočul „neznášam to teplo!“, tak ani raz. A práve toto sa stalo mojim prvým „neznášajúcim“. 

Vlastne nie, druhým. Prvá je čiapka. Je jedno či v lete alebo zime. Nech už je august alebo september.

Prečo? Nemôžem spať a neviem, čo si mam obliecť. V kočíku mi je teplo,

Všade, kde ma otočia svieti slnko. Babka je na prášky, ak som oblečený naľahko. Chýba mi vzduch. Ak aj zafúkalo, musel som mať čiapku. A o tom, že mi nasadili čiapku vedia  vždy aj všetci susedia a to máme 8 poschodí. Neznášam čiapku. Maminka je z tepla veľmi nervózna a unavená. Doslova a do písmena sa od nej nemôžem odlepiť. Na zadok sa mi lepí ešte aj plienka. O iných veciach radšej pomlčím. Nikdy by som nepomyslel, že budem taký šťastný, keď budem nahý. Už prichádza na mňa nervozita. Potím sa na miestach, o ktorých ešte ani neviem, že ich mám.  Ešte aj môj mojkáč v posteli sa spotil. Najlepší relax je vo vani, už len mlieko do ruky. Veru, furt by som teraz jedol a ako mám mať figúru do plaviek, keď už teraz sa mi plienky zarezávajú?  Aspoň som okúsil aj iné nápoje – vodu. Nič moc veru. Slnečné lúče ovplyvňujú aj moju pleť, vyzerám ako pubertiak. Aby toho nebolo málo, pooblizovala ma včera naša Eli. To už sa fakt môže jedno dieťa tešiť na večer a kúpanie. Ach, neznášam to teplo. Však aj z vajec, čo sme nedávno kúpili už môžu byť kuriatka.

Uff, začalo pršať. Myslím, že dnes sa konečne vyspíme :))

Kokosovo banánové sušienky

Nie, nemám času na rozdávanie, ale nemám ani jedlo na vyhadzovanie. Ostali nám zemiaky, tak som zase tuho pretuho premýšľala (vďaka Bohu za dážď, lebo drobec konečne dospal tie teplé dni) a nakoniec som si aj tak urobila po svojom. Asi tak najlepšie, lebo som sa musela silno ovládať, aby ostali aj tomu môjmu manželovi. No skúste a posúďte sami 🙂

Potrebujete:

  • Uvarené zemiaky (je jedno koľko vám ostalo – ak menej, dáte viac múky, ak viac, dáte menej)
  • Špaldová múka
  • 1 PL kakaa
  • 1 PL kokosu
  • 1 banán
  • 1 vajíčko
  • 1 PL hnedého cukru
  • 1 dcl mlieka
  • 1 PL roztopeného masla
  • Štipka soli
  • Štipka sódy bikarbóny

Postup:

Do misky dáme zemiaky aj s múkou, popučíme. Potom pridáme ostatné suroviny a vypracujeme cesto. Múku a mlieko pridáme podľa množstva zemiakov. Cesto nemá byť riedke ani husté, nesmie sa lepiť. Na plech dáme papier na pečenie, kde robíme malé kopčeky. Vložíme do rozohriatej rúry a pri 180°C pečieme 15 minút. No a výsledok vidíte na fotke. Nech sa páči 🙂