Tag-Archive for » dieťa «

Matias – dar Boží

A to doslova. Kto nás pozná, ale že naozaj pozná (myslím so všetkým, v dobrom aj zlom, z každej strany), vie, že niektoré veci máme komplikovanejšie ako iné. Niektoré veci nám nevyšli, nevychádzajú ľahko alebo podľa niektorých ľudí by nemali vyjsť (odborníkov, tých čo sa tvária ako odborníci a neprajníci). Blbosť!

Po niekoľkých krásnych zážitkoch, spoločnom strávenom čase, rokoch, spoločnom živote sme presne vedeli, že chceme spolu zostárnuť a založiť si rodinu. Ako 15 ročnej, keď som mala cystu na vaječníku a bola prvýkrát u ženského lekára, mi doktor povedal, že mám jeden vaječník nižšie ako by mal byť a že mám „zdeformovanú“ maternicu, čo môže byť  vraj problémom pri otehotnení.  Bola som narodená predčasne – vraj to má vplyv.  Píšem vraj a budem ho písať dosť často, však pochopíte. Už len nadpis neguje slovo VRAJ.

Vtedy to človek neriešil, ale slova sme si pamätali s maminou veľmi dobre. Potom prišli problémy s cyklom, viac nebol ako bol. Neskôr zase prišiel do môjho života Pali, ďalšie cysty, žiaden cyklus a tak dookola. Akoby toho nebolo málo, dostavili sa problémy s tlakom, kardiologická anamnéza  – doktorka nám veľmi netaktne povedala, že by som nemala mať radšej dieťa. Dodnes tomu nerozumiem. No hlava je hlava a slová v nej ostávajú. Nezabúdajme ani na Paliho zdravotný stav – autoimunitné ochorenie.

Všetko také zložité, ale zvykli sme si. Nič nám nešlo ľahko v živote a preto sme boli takí silní. Vedeli sme, že keď naozaj niečo chceme, že to dosiahneme. Že si dokážeme splniť sny a budovať prekrásny život. Vedeli sme, že spolu môžeme ísť proti celému svetu, lebo spolu dokážeme čokoľvek.

Plánovali sme svadbu a že po svadbe si založíme rodinu. Strašne šťastné obdobie. Išli sme proti toľkým veciam, ale hlavne spolu. Povedala som si, že JA viem čo je pre mňa najlepšie a že kašlem na to, čo hovoria iní. DOSLOVA.

A tak sme si jedného dňa povedali, že oki poďme na to. Však toľkým sa nedarí, naše šťastie, isto to nevyjde na prvýkrát. Navyše ktovie, kde je môj cyklus. A bum. Ono to na prvýkrát fakt vyšlo.

Hovoríme si, oki toto nám vyšlo, teraz sa niečo doďube.

Prvé týždne plné strachu, najťažšie v tehotenstve – buď  sa fazuľka ujme alebo nie. Ujala sa.

Isto sa niečo doďube teraz.

Návšteva mnohých lekárov, kvôli  všetkým našim zdravotným problémom. Strach, srdce v krku. Všetko v poriadku.

Vystriedali sa v brušku všetky druhy ovocia. Bude to chlapec!

Mysleli sme si, že pri našom šťastí porodím skôr, bude to predčasniatko.

Posledný mesiac – zase strach.

Ale! Ale došli sme do konca! Úspešne. Nuž, ale tu už prišli tie 9 mesiacov očakávané komplikácie, ono to muselo prísť. Sekcia so spinálom – žiadna sláva. Anestéza bola slabá a všetko som cítila. Akože na to tak rýchlo fakt nezabudnem. No všetko prebolelo. Narodil sa nám zdravý, krásny syn.  Počuť jeho plač, vidieť ho – všetko prešlo. Hoci ma v živote nič tak nebolelo, kvôli nemu som to zvládla.

Je to náš zázrak, dar Boží.  Na mene sme sa hneď zhodli, na jedinom z mnohých a keď sme pozreli na význam, ostali sme v šoku. Úplne to sedí.

Týždeň v nemocnici, zotavovanie, prvé dní s ním – všetko to bolo ťažké, ale museli sme to zvládnuť, lebo sme chceli. Naša malá rybka.

Prvý deň doma bol veľmi hrdinský, na chvíľu. Potom prišiel plač, strach, plač, nervozita, stres a volanie o pomoc.  Žiadne knihy, články, rady vás nikdy nepripravia na príchod bábätka. Nikdy! Realita a vlastná skúsenosť je úplne iná. Darmo sme 9 mesiacov zháňali, kupovali, chystali, čítali a riešili. Jeden deň a všetko išlo do..dopreč.

Každým dňom sa to však zlepšovalo a zlepšuje. Tešíme sa na tie ďalšie. Veľmi sa a jeho milujeme. Naše dieťa, spojené našou DNA. Navyše nám prináša veľa úsmevných situácii, ale o tom potom 🙂 .

 

 

Gymnastika je tak náročná…

Jedného dňa sa mamina rozhodla upratovať obývačku. Triedila veci a vyhadzovala jednu vec za druhou. Keď sa cez staré haraburdy dopracovala ku knihám, natrafila na jednu netradičnú, ale obzvlášť zaujímavú knihu. Tak mi ju so smiechom podala. Najprv som nechápala, ale potom sa mi červeň zaryla do líc.  Nemám predsa 10 rokov, o kamasutre som už počula. No od matky, poznáte to všetci, je každá vec spojená s erotikou zahanbujúca aj po niekoľkých rokoch aktívneho sexuálneho života. Áno, rozumiem, nie je to nič strašné. Nevidela som tú knižku prvýkrát. Vraj som s ňou prišla do styku už veľmi dávno(Definujme veľmi, keďže v porovnaní s mojim terajším vekom a 7-6 rokov dozadu, to si nepamätám). Nakoľko som si to nepamätala, oprášila ona sama moje spomienky.BeFunky_5

„ No, už máš partnera, už ti môžem tú knižku dať“, skonštatovala. Niežeby som nikdy predtým nemala partnera, ale tu by sa tiež dalo polemizovať nad skutočným významom a skutočnou podstatou pojmu „partner“. Pretože chalan, ktorý myslí len na seba, zaujíma ho len jedno, celé dni sa vám neozve a v celkovom rebríčku hodnôt partnerstva je on sám na prvom mieste, to nie je podľa mňa partner. Podľa mňa nie je partner ani niekto, s kým ste v prvotnom zatemnení mysle  sotva týždeň, kto o vás nevie ani základné veci, ale dokonalé „vie“ odhadnúť veľkosť vašich pŕs. Ale to už som odbočila dosť vedľa.

Takže to, čo je podstatné je, že konečne som mohla oficiálne dostať knižku pre dospelých, ktorú som si nepamätala, ale ktorá si pamätala mňa. „Konečne máš partnera, takže už nebudeš mať problém,“ dodala, no ja som vôbec nechápala čo tým myslí. Smiala sa, ale ja som sa radšej pozerala všade inde, len nie na ňu. „ Keď si bola malá, často si tú knižku listovala. Skúšala si sama tie polohy ( asi som si vtedy myslela, že ide o gymnastiku :D). Ľahla si si, sadla, postavila sa.  Raz si ukazovala prstom na jednu polohu, no nepamätám si akú a vyhlásila si nám, že to sama nedokážeš,“ napokon mi to objasnila mamina.

Nuž, možno som už vtedy vedela, že zo mňa nebude slávna gymnastka alebo baletka. Moji rodičia mi zjavne verili. Ešte stále som dosť mladá, možno nastal čas na zmenu…