Tag-Archive for » inšpirácia «

Vonku je zima a prší. Noa? Krásnu jeseň môžete mať priamo doma :)

4590ab4bf0d6f7a84b96c9323ca6625eZa oknami, ktoré ste ešte nestihli umyť, vidno v posledné dni len šedú, pochmúrnu krajinu, kde len prší a prší. Jeseň. No vďaka týmto tipom a trikom môžete mať tú typickú krásnu a čarovnú jeseň priamo doma. Navyše to vôbec nie je zložité :) Teplé farby zohrejú i rozveselia váš domov, skúste to. 

13cd97771d06b767d03ca35b6e665d6d (1)b905551ae01a1ea4f8af59961f4f80958f8aa4e8cfcd138a113dd4c5c66c72fb30b7f80ce91f81a891d77bceac63748e29b236ec0051390c21b5e976f8cdbb96933a23fb118f13763427534060cfd1643d01b2a4d28093cb0a9a78dce4ec04b16bf8c9d790c8891233c8dda3a2d5fbb451b3e5edbac65f39baaaa62ae0ab9f7245dfc5de64c314616f3f202a46d71b8c3cf2e22a9cfc62e921922f3bf936c06679ed0d848892d03cde8e9009374dfb8015879e58bda191d5dce09ed8f59f7e2c

Zdroj: pinterest.com

da3b2290997586a6f3fe8653411f2543

c411a80a3db503ea1febbe988cc11a6d

Splnený sľub

 

Už dlho sme ani jeden z nás nenapísali žiaden článok, ale na náš blog sme nezanevreli. Myšlienok je mnoho, nápadov ešte viac, ale času bolo málo. Konečne som skončila školu, konečne mám chvíľu (dúfajme, že len chvíľu) voľno. Tak veľmi som sa tešila na tento moment, aby som opäť mohla robiť to, čo ma skutočne baví a vždy bavilo, písať si po svojom. Tento článok je o tom, prečo som sa rozhodla napriek všetkému dokončiť školu, i keď (vlastne som nechcela) ani nebudem robiť vo vyštudovanom odbore :) (nikoho sa článkom nechcem dotknúť, ak sa tak stane, ospravedlňujem sa)

 

Splnený sľub

Mohla by som donekonečna ospevovať aké je super mať voľno. Nie, nie je. Zrazu je to fuč. Päť rokov tá istá trasa, päť rokov ten istý šofér. Pôvodne som už nechcela druhý stupeň dokončiť, no spomenula som si na sľub, ktorý som dala. Bol to práve môj dedko, ktorý na mňa už dáva pozor. On ma vo všetkom, po celý náš spoločný život, podporoval. Keď zomieral, sľúbila som mu, že tú školu dokončím. Stalo sa.  Dokončila som moje päťročné štúdium, titulom. Dokonca ešte lepšie, ako som si myslela. Viem, že je na mňa hrdý, veď sama som bola. No, keby to všetko, čo prišlo a ešte príde bolo ľahšie ako škola, študovala by som naveky.

Klasické otázky

Pozná to hádam každý, po ukončení školy (je jedno či základnej, strednej alebo vysokej) vždy prídu otázky: čo ideš robiť teraz? Aké máš plány, čo očakávaš? A pod. Horšie je to azda pri stredných a vysokých školách. Kým po strednej škole sa ľudia pozastavujú nad tým, prečo nechceš ísť na vysokú školu alebo kde chceš prepánajána pracovať, po vysokej škole ťa bombardujú viac. Stále tie isté, ani po rokoch sa meniace otázky: „ Budeš pracovať vo svojom odbore? Prečo nechceš pracovať vo svojom odbore? Čo ideš teraz akože robiť? Čo ak sa nezamestnáš? Nechceš ísť do zahraničia? Prečo chceš ostať v tom meste?“ Uvedomila som si, že štátna skúška nebola taká ťažká ako to, čo bolo po nej – NIČ.

Moja a len moja voľba – skok do minulosti

Práve o tie otázky ide. Kedysi dávno som chcela vyštudovať žurnalistiku (odstupom času som si uvedomila, že mojím snom bolo vyštudovať žurnalistiku, ale nie byť redaktorkou alebo novinárkou). Skúsila som to v rádiu, pred kamerou, mala som s kamarátkou vlastnú reláciu, praxovala v mnohých regionálnych periodikách, ale aj celoslovenskom. Najväčší úspech bol pre mňa to, že ľudia (hoci len z regiónu) ma oslovovali sami s témami, ponukami a moja práca sa im páčila. Hoci to boli malí, neviditeľní ľudia. Premýšľala som nad magisterským štúdiom v Krakowe. Peniaze na by sa našli. Dostala som ponuku na stáž v známom rozhlase (dokonca dvoch), nahrať reklamy v druhom. Ľudia má veľmi podceňovali, čo ma hecovalo. Vždy ma bavilo písať, vymýšľať. Moja hlava bola bojisko, veľa zrelých myšlienok. Vedela som opísať neopísateľné, popísať veci reálne, tvoriť. To bolo moje. Že na to som nepotrebovala žurnalistiku? To mi tvrdili všetci. Pokojne som mohla študovať niečo úplne iné. Nie! Ja som chcela vyštudovať žurnalistiku. Nikto mi tak nestál v mojom sne. Podporovali ma, veď človek sa učí na vlastných chybách. Avšak, chybou by som to nenazvala, hoci teraz, keď možno ani nebudem robiť vo svojom odbore, to všetci považujú za chybu. Prečo? Veď som sa naučila veci, ktoré som potrebovala. Veď som sa zdokonalila, doplnila nedostatky, spoznala skvelých ľudí, naučila sa neskutočne množstvo dôležitých a zaujímavých veci, spoznala môjho priateľa. Takže až taká strata času to nebola. Na začiatku som školu flákala, možno to bol dôvod ich pohľadu na mňa. Možno preto, že som si užívala život a nevenovala ho len škole. Možno preto, že som ťahala pár ľudí hore, na úkor seba (za dobrotu na žobrotu). Nemrzí ma, že som sa nikdy nenaučila pchať nikomu do zadku a pretvarovať sa. Samozrejme, robila som chyby, ale vždy som sa snažila učiť, makať a zmeniť ich. Nemávla som nad tým rukou, lebo mi to tvrdohlavosť nedovolila. Možno by som dokázala omnoho viac, ale ja som sa toho vzdala. A práve toto veľa ľudí nepochopí.

Zmena hodnôt a priorít

I keď som bola tvrdý človek, vo svojom vnútri som bola a aj som krehká, citlivá, romantická, poetická duša, ktorá verí v lásku, pravú lásku. Verím, že láska je najviac na svete. Bez nej by nebola rodina, zdravie i šťastie. Ako môže niekto bojovať proti všetkým nástrahám sveta, keď nemá otvorené srdce pre lásku, odhodlanie bojovať a nevzdávať sa v mene lásky? Lásky k sebe samému, rodine, partnerovi, zvieratám, prírode a pod. Ako sa hovorí:“ život bez lásky je ako lúka bez kvetov.“ Zamilovala som sa. Prvýkrát vo svojom živote. Skeptik povie: „ale nie naposledy“, romantik: „verím, že navždy“, realista: „tu a teraz“.  Tu nastala prvá zmena v mojom živote. Uvedomila som si veľa chýb, uvidela som veľa zlých ľudí vo svojom živote a začala som upratovať.

Druhá zmena súvisela s tým, že ako sa hovorí: “v nešťastí poznáš priateľa.“ Tak som sa rozlúčila s niektorými tzv. priateľmi.

Tretia zmena prišla so zdravotnými problémami, mojimi i partnerovými. Kedysi sme obaja až moc divočeli – niekto viac, niekto menej. Hazardovali so zdravím a nemali nejaký jasný cieľ, čo do budúcna (na ten sme prišli spoločne). Zdravotné problémy nás však zrazili dole. Málokto v našom veku rieši veci ako my. A toto budem tvrdiť stále, na základe vlastných skúsenosti. Máme obaja okolo seba veľmi veľa ľudí. Vieme, čo riešia a ako. Prepáčte mi všetci, ale niektorí ľudia riešia banality (rozumiem, že pre každého je jeho problém veľký, chápem to, ale sú isté hranice, kedy je rozdiel medzi problémami napr. nová kabelka vs. transplantácia srdca, on ma nechce vs. oni mi nechcú dať lieky a pod.). Čo sa týka zdravia, poznáme takých, čo riešia vážne veci! Ale aj takých, čo im je ich zdravie ukradnuté, že ich boli zub, že majú angínu, ale nepôjdu k doktorovi. Čo sa týka ochorenia, vie ma najviac vytočiť, že sa niekto sťažuje, že je chorý a neurobí s tým nič! Absolútne nič! To znamená, že to nie je také vážne a je mu to ľahostajné = u mňa 0 bodov! Ďalej neakceptujem ani to, keď niekto vie aký ma zdravotný problém a nerobí nič proti tomu, aby to zmenil, ale priam naopak. Má hroznú životosprávu, doslova žije nezdravo, ale správa sa ako najväčší chudáčik, čo trpí najviac na svete.

Koniec dobrý, všetko dobré

Nebudem to zatiaľ nijako špecifikovať, ale náš zdravotný stav je vážny. Pri zdravotných problémoch, keď vám doktori stále niečo zakazujú, vy to chcete. Keď počujete, aké máte obmedzenia a že nemáte moc na výber, hľadáte riešenie, čo je pre vás dôležité. Zmeníte priority. Obaja sme si uvedomili, že čas na nikoho nečaká a že nemáme na výber. Rozhodli sme sa, že si budeme život užívať a nečakať stále na niečo. Rozhodli sme sa, že budeme robiť presne to, čo chceme my. Kúpili sme byt, chceme sa vziať, mať rodinu. Veľa ľudí u nás nechápe, že tak skoro (dodnes neviem, čo je na našom veku skoro.) Mnohí by si chceli ešte užívať. Čo robili doteraz? My sme si užili až-až.  Veľa nechápe, že prečo sme sa zmenili (prestali chodiť von, sme unavení, radšej robíme iné veci a pod.) . Je to zvláštne, hlavne u priateľov, lebo tí by mali o vás všetko vedieť a preto vás chápať. Keď sa nad tým zamyslím, aj ľudia, ktorí o nás vedia, sa tvária, že o tom nevedia. Nemáme problém o tom hovoriť, lenže nikto sa nepýta. Kto sa nezaujíma, ten ani nevie. Mrzí ma však, že všetci vedia ukazovať prstom, sú najmúdrejší na svete, kritizujú vás a vaše činy, ale nepoznajú tvoj príbeh. Tvária sa ako hrdinovia, ale nemajú dosť odvahy sa opýtať:“ Čo sa zmenilo a prečo? Čo sa deje? Ako ti je? Ako ti pomôžem? Počul som, že..je to pravda? Naozaj si…? “. Smutné je, že hovorím o priateľoch.

Nebudem robiť vo svojom odbore, ale budem šťastná

Takže tak. Práve kvôli zdraviu som sa rozhodla, že ostanem tam, kde som (mesto) a budem žiť šťastný, pokojný život so svojim priateľom, čo najdlhšie, ako to len pôjde. Založíme si rodinu a splníme si sny, nie len naše. Nebudem robiť vo svojom odbore. Hľadám si akúkoľvek prácu, hoci titul mi to dosť komplikuje (človek, aby dnes zatajoval titul). Avšak, pri tomto som videla veľa zhrozených pohľadov, nechápavých výrazov, sklamaných pritakávani.  Osobne, aj mne to trochu bolo ľúto, ale viem, čo chcem a viem, čo nechcem. Možno, keby poznali celý príbeh, neprekvapilo by ich to. Ale ako som spomínala, ten poznajú (skutočne poznajú?) aj priatelia a zjavne nás niektorí nechápu. Česť všetkým výnimkám.

No, keď skončilo toto študijné šialenstvo, čakalo nás ďalšie. A poviem vám, buďte radi, že neriešite niektoré veci. Verím, že nikdy ani nebudete. Vedzte, že raz vám to všetko poviem, ale nesľubujem, že si nepoviete : no do riti! Tak si prosím užívajte život naplno. Milujte ako vládzete. Robte všetko, čo môžete. Neodopierajte si nič, čo nemusíte. Buďte silní. Nádej umiera posledná, ale po nej je tu ešte viera. Verte vo svoju silu, činy a v seba. Ale hlavne na nič nečakajte, lebo život je skutočne nevyspytateľný. Nie, nemáte čas!

-Haug- :-)