Tag-Archive for » novorodenec «

Keď teória v praxi nefunguje

Ako u každého dieťaťa, aj u nášho sme došli do bodu, kedy sa mu fľaška s mliekom prestala páčiť. Spočiatku ju šiel celú zjesť, vrátane obalu. Postupne sme si ale všimli, že ho cucanie fľašky, ktorej obsah tvorí len mlieko, prestáva baviť. Ba čo viac, začal nás sledovať, keď sme pri ňom jedli.

Jedno ráno sa krpec pokojne zobudil a pozeral na mňa, usmieval sa. Do okamihu, než sa v mojich rukách objavil tanier s raňajkami. V tom momente sa jeho tvár zvraštila podobne, ako keď som ho prvýkrát držal v pôrodnici na rukách. A spustil sa rev.

Vtedy sme si uvedomili, že je čas začať uvažovať nad príkrmami. Samozrejme, nebrali sme to tak, že malému natrieme rožok s paštétou a dáme mu ho aj s tanierom pod nos, a so zaželaním dobrej chuti sa otočíme nabok. Hľadali sme informácie na internete, manželka si kúpila knihu. A to preto, aby sme si išli svojim rozumom, riadili sa sebou a nie rôznymi radami, každou inou.

Bolo leto, mali sme prístup k domácej zelenine a tak sme si chceli urobiť zdravé zásoby na zimu.Neváhali sme a jedného dňa sme sa pustili do výroby príkrmov. Všetko sme uvarili na pare, rozmixovali, naplnili do malých misiek. Tie sme starostlivo označili dátumom a druhom pokrmu a dali zamraziť. Boli sme plní radosti, ale aj obáv, ako malý prijme nový druh stravy.

Z každej strany sa na nás začali sypať rady. Ako a čo máme robiť, čím začať, čo nesmieme, čo smieme, kedy a koľko, kedy máme začať. My to už nepočúvame. Samozrejme, veľa rád bolo pravdivých a nápomocných. Bohužiaľ, každé dieťa je iné a čo u niekoho funguje, u iného nemusí.

A tak prišiel teraz deň D. Malému sme pripravili slávnostný obed. Nafasoval podbradník, misku, lyžičku. Uvarili sme na pare mrkvičku, rozmixovali, spravili mu pamätnú fotku. No a ako to celé dopadlo? To si môžete domyslieť z fotky nižšie 🙂 Samozrejme, skúsili sme mu do mrkvičky pridať aj jeho mlieko. Nedal sa a dal nám to pocítiť hlasným revom. A tak nastúpila stará dobrá fľaška s mliekom.

Krpec ostal po našom prvom pokuse o príkrm tak šokovaný, že na vyše hodinu tvrdo zaspal a to nepotreboval ani cumeľ, ani šum. Predtým však patrične vyjadril svoj názor, po ktorom sme mu museli umyť ritku. Ale nevzdávame sa, nie vždy všetko vyjde na prvý pokus 🙂

Biely šum alebo uspávač dieťaťa

Situácia, ktorú pozná asi každý rodič. Dieťa plače, nevie sa upokojiť a nevie zaspať. Je nakŕmené, prebalené, nič ho nebolí. V prvých týždňoch, keď človek ešte nevie, ako funguje dieťa, sme skúšali všetko možné aj nemožné, spievať, natriasať, lehátko, kolíska…až kým krpec nezaspal pri vysávači. Až vtedy mi to trklo.

Hotový uspávač 🙂

Úplne som na to zabudol, ale predtým som niekde čítal, že deti upokojuje monotónny zvuk. Teda vysávač, digestor, práčka, fén, dážď. Na naše prekvapenie táto jednoduchá metóda zabrala 😀 Takže nám doma pol hodinu bežal vysávač naprázdno, v garáži hučala brúska, na chate digestor. Potom sme našli mobilnú aplikáciu, ktorá toto všetko nahradila.

Takže, bolo to jasné, na nášho krpca fungoval biely šum. Je to presne ten zvuk, ktorý počujete z nenaladeného rádia. Takže uspávanie novorodenca bolo odrazu omnoho jednoduchšie. Nepáčilo sa mi ale, že sme museli tak blízko malého dieťaťa umiestňovať mobil. Elektromagnetického žiarenia je tu okolo dosť a mobil pri jeho hlave som zniesol tak maximálne v letovom režime.

Elektronika uspávača

Na internete možno dostať aj originálne šumiace medvedíky, ale tá cena… Keďže sa odmalička pohybujem v oblasti slaboprúdovej elektroniky, musel som nášmu krpcovi niečo podobné vyrobiť. Výsledkom je krabička, ktorá síce nepripomína plyšáka, ale svoju funkciu plní na 100 percent. Niekedy 120. Generuje biely šum, je napájaná z batérií, obsahuje reguláciu hlasitosti, automaticky sa vypne po hodine prevádzky a hlavne, nahradila mobilnú aplikáciu. Popravde, každý sa čuduje, akú krabičku to má malý pri hlave. Kolegovia sa chytali za hlavy, návštevy taktiež 🙂 Takže toto je náš nový rodinný uspávač a aj nám dvom sa bez neho zle zaspáva. Eli sa k tomu nevyjadrila, ale tiež spí ako zabitá 🙂

Ak by ste mali záujem o výrobu podobného zariadenia, pridávam odkaz na svoju stránku, kde nájdete návod na stavbu: http://www.pablox.net/index.php?option=com_content&task=view&id=148&Itemid=1

Matias – dar Boží

A to doslova. Kto nás pozná, ale že naozaj pozná (myslím so všetkým, v dobrom aj zlom, z každej strany), vie, že niektoré veci máme komplikovanejšie ako iné. Niektoré veci nám nevyšli, nevychádzajú ľahko alebo podľa niektorých ľudí by nemali vyjsť (odborníkov, tých čo sa tvária ako odborníci a neprajníci). Blbosť!

Po niekoľkých krásnych zážitkoch, spoločnom strávenom čase, rokoch, spoločnom živote sme presne vedeli, že chceme spolu zostárnuť a založiť si rodinu. Ako 15 ročnej, keď som mala cystu na vaječníku a bola prvýkrát u ženského lekára, mi doktor povedal, že mám jeden vaječník nižšie ako by mal byť a že mám „zdeformovanú“ maternicu, čo môže byť  vraj problémom pri otehotnení.  Bola som narodená predčasne – vraj to má vplyv.  Píšem vraj a budem ho písať dosť často, však pochopíte. Už len nadpis neguje slovo VRAJ.

Vtedy to človek neriešil, ale slova sme si pamätali s maminou veľmi dobre. Potom prišli problémy s cyklom, viac nebol ako bol. Neskôr zase prišiel do môjho života Pali, ďalšie cysty, žiaden cyklus a tak dookola. Akoby toho nebolo málo, dostavili sa problémy s tlakom, kardiologická anamnéza  – doktorka nám veľmi netaktne povedala, že by som nemala mať radšej dieťa. Dodnes tomu nerozumiem. No hlava je hlava a slová v nej ostávajú. Nezabúdajme ani na Paliho zdravotný stav – autoimunitné ochorenie.

Všetko také zložité, ale zvykli sme si. Nič nám nešlo ľahko v živote a preto sme boli takí silní. Vedeli sme, že keď naozaj niečo chceme, že to dosiahneme. Že si dokážeme splniť sny a budovať prekrásny život. Vedeli sme, že spolu môžeme ísť proti celému svetu, lebo spolu dokážeme čokoľvek.

Plánovali sme svadbu a že po svadbe si založíme rodinu. Strašne šťastné obdobie. Išli sme proti toľkým veciam, ale hlavne spolu. Povedala som si, že JA viem čo je pre mňa najlepšie a že kašlem na to, čo hovoria iní. DOSLOVA.

A tak sme si jedného dňa povedali, že oki poďme na to. Však toľkým sa nedarí, naše šťastie, isto to nevyjde na prvýkrát. Navyše ktovie, kde je môj cyklus. A bum. Ono to na prvýkrát fakt vyšlo.

Hovoríme si, oki toto nám vyšlo, teraz sa niečo doďube.

Prvé týždne plné strachu, najťažšie v tehotenstve – buď  sa fazuľka ujme alebo nie. Ujala sa.

Isto sa niečo doďube teraz.

Návšteva mnohých lekárov, kvôli  všetkým našim zdravotným problémom. Strach, srdce v krku. Všetko v poriadku.

Vystriedali sa v brušku všetky druhy ovocia. Bude to chlapec!

Mysleli sme si, že pri našom šťastí porodím skôr, bude to predčasniatko.

Posledný mesiac – zase strach.

Ale! Ale došli sme do konca! Úspešne. Nuž, ale tu už prišli tie 9 mesiacov očakávané komplikácie, ono to muselo prísť. Sekcia so spinálom – žiadna sláva. Anestéza bola slabá a všetko som cítila. Akože na to tak rýchlo fakt nezabudnem. No všetko prebolelo. Narodil sa nám zdravý, krásny syn.  Počuť jeho plač, vidieť ho – všetko prešlo. Hoci ma v živote nič tak nebolelo, kvôli nemu som to zvládla.

Je to náš zázrak, dar Boží.  Na mene sme sa hneď zhodli, na jedinom z mnohých a keď sme pozreli na význam, ostali sme v šoku. Úplne to sedí.

Týždeň v nemocnici, zotavovanie, prvé dní s ním – všetko to bolo ťažké, ale museli sme to zvládnuť, lebo sme chceli. Naša malá rybka.

Prvý deň doma bol veľmi hrdinský, na chvíľu. Potom prišiel plač, strach, plač, nervozita, stres a volanie o pomoc.  Žiadne knihy, články, rady vás nikdy nepripravia na príchod bábätka. Nikdy! Realita a vlastná skúsenosť je úplne iná. Darmo sme 9 mesiacov zháňali, kupovali, chystali, čítali a riešili. Jeden deň a všetko išlo do..dopreč.

Každým dňom sa to však zlepšovalo a zlepšuje. Tešíme sa na tie ďalšie. Veľmi sa a jeho milujeme. Naše dieťa, spojené našou DNA. Navyše nám prináša veľa úsmevných situácii, ale o tom potom 🙂 .