Tag-Archive for » rodičovstvo «

Ahoj ocko!

Keďže dnes sú to dva mesiace, čo sa narodil náš Matias a k tomu je aj deň otcov, rozhodol som sa napísať článok, ako som vnímal manželkine tehotenstvo a veci s tým súvisiace.

Poviem úprimne, nedúfal som, že sa nám podarí tak rýchlo otehotnieť. Hlavne dnes, keď vidím, koľko ľudí má problémy počať potomka. O to väčšiu radosť som prežíval, keď manželka prišla tri dni pred svadbou a privítala ma so slovami „ahoj ocko“. Bolo to niečo neopísateľné a mal som neskutočnú radosť.

Potom prišlo prvé sono, kde som na čiernobielej fotografii videl človiečika veľkosti hrášku. Hovorí sa, že prvých 12 týždňov tehotenstva sa dieťa rozhoduje, či zostane alebo odíde preč. Do 12 týždňa vedela o našom malom tajomstve len najbližšia rodina a každý deň sme sa modlili, aby sa drobec rozhodol zostať. Zostal 🙂

Nasledovali ďalšie mesiace, rast mamičkinho bruška, problémy s chôdzou, zmena nálad, žravosť. Mala môj obdiv, ako to všetko zvládala. Samozrejme, pri všetkom som sa jej snažil pomáhať najviac, ako to len šlo. Začali nákupy. Dve A4ky zoznamu vecí, ktoré treba. Užívali sme si to, pretože už sme nekupovali sebe, ale niekomu, kto čoskoro príde na svet. Z technickej izby v byte (alebo inak, skladu všetkých hlúpostí, ktoré sa inde nedali odložiť) vyleteli v priebehu pár hodín dve obrovské vrecia smer kontajner. Už to bola budúca detská izba. Pribudla postieľka, komoda, detský luster, maľby na stene. Aby tu malý mal svoje útočisko.

Vidieť prvé pohyby na mamičkinom brušku, to bol zážitok. Bolo zaujímavé sledovať napríklad to, ako sa začal hýbať a pučiť po mojom príchode z roboty domov. Celý deň ho jeho mamina necítila, ale keď nás počul rozprávať, o divadlo sme mali postarané. Prvý pokusy priložiť ucho na brucho dopadli tak, že som doň dostal kopanec. Síce iba cez brušnú stenu, ale dodnes neviem, či ten kopanec bol od nohy, ruky alebo zadku 🙂

Na špeciálnom ultrazvukovom vyšetrení v Martine sme sa dozvedeli, že drobec je v poriadku. Videli sme jeho rebrá, srdiečko, všetky orgány, pulzujúcu krv v jeho tepnách, mozog. A dozvedeli sme sa, že to bude chlapček 🙂 Neskôr prišiel ďalší level v podobe CTG vyšetrenia, pri ktorom som si celkom zreteľne vypočul jeho srdiečko.

Posledný mesiac tehotenstva sme boli ako na ihlách. Aj keď mala manželka plánovanú sekciu, všetci nám hovorili, že malý príde na svet predčasne. Poviem pravdu, neskutočne ma to vytáčalo. My sme ale moc tvrdohlaví a tak sme ich v tomto prípade úplne sklamali. Dotiahli sme to úspešne do termínu pôrodu 🙂 Ale bál som sa. Mala číslo na vedúceho, služobný telefón do roboty, kolegom som vravel kde sa nachádzam, vyhýbal som sa miestam, kde v robote nie je signál.

A dnes tu na nás pozerá Matias. Občas poručí, potom s zasmeje, načúra si do úst 🙂 Takže, toľko stručne odo mňa 🙂

Prvý mesiac – začlenenie do kolektívu

Ešte pred nedávnom moja maminka poriadne trpela a dnes mám za sebou už mesiac. Popravde ťahám už druhý, no vôbec som nestíhal. Viem, je to neuveriteľné,ale fakt bolo toho veľa.  Musel som sa toho veľa naučiť. Však posúďte sami:

  • omočiť všetko, čo sa dá
  • omočiť čo najviac veci naraz
  • poprdkávať si hlasnejšie ako môj ocino
  • otestovať nosnosť plienok
  • presvedčiť sa o kvalite slovenských ciest
  • otestovať kvalitu našej práčky
  • otestovať nepremokavosť plienok
  • využiť náš balkón naplno
  • ťahať nočné
  • strčiť si do úst celú päsť
  • vyčleniť si miesto na gauči
  • otestovať a rozšíriť môj hlasový rozsah
  • vydržať jačať minimálne 5 minút
  • objaviť blahodárne účinky grcky na maminu pleť (alebo celé telo)
  • otestovať farby na vlasy voči šedinám
  • vytrhnúť mamine pár zničených vlasov a upraviť jej strih
  • preskúmať obsah maminho šatníka
  • rozosmiať aspoň 10 ľudí
  • rozplakať od radosti aspoň 10 ľudí
  • rozplakať od zúfalstva, strachu, hnevu a stresu 2 ľudi
  • preskúmať môj šatník – prezliecť sa aspoň 5 krát za deň
  • naučiť sa grcať, revať a kakať naraz
  • otestovať rodičovský postreh
  • pásť na bruchu ovečky
  • preskúmať všetky predmety v byte
  • vystresovať nášho psa
  • vystresovať aj môjho ocina
  • rozprávať sa s vankúšom
  • naučiť rodičov tešiť sa z maličkosti
  • naučiť ich efektívne využívať čas
  • naučiť maminu jesť, cikať, obliekať sa a variť v priebehu 15 minút
  • hrať hru „hľadaj cumeľ“ celú rodinu
  • schovávať nášho psa

ALE HLAVNE!!!

  • milovať a byť milovaný. A to celým srdcom, za každých okolností, teda aj keď to mojim rodičom občas nešlo.

Ešte to však dotiahneme na vyššiu úroveň.  Uvidíme, čo prinesie druhý mesiac.

Zatiaľ som si stihol všimnúť, že lepšie sa spí pri hluku, že ak viacej revem, nemám viacej pozornosti, len viac vystresovaných ľudí, že mamina ma ten najkrajší úsmev na svete, ale vôbec nevie spievať a že tatinová brada ma neskutočne škriabe na brade. Jeho občasný vyplašený výraz vyplaší aj mňa. Neznášam, keď ma češe, ale milujem, keď sa s Eli naháňame po celom byte. Radosť robím aj starým rodičom a mojim kamarátom. Ej, tí nech sa ešte tešia.  Baby na mňa vraj letia, hovorila mamina, že minule ma chcelo s kočíkom ukradnúť jedno dievča. Neviem, spal som, ale nemohol by som ísť, mám ešte veľa práce doma. Tak idem pokračovať a čoskoro vám napíšem, aký bol môj druhý mesiac.

 

Matias – dar Boží

A to doslova. Kto nás pozná, ale že naozaj pozná (myslím so všetkým, v dobrom aj zlom, z každej strany), vie, že niektoré veci máme komplikovanejšie ako iné. Niektoré veci nám nevyšli, nevychádzajú ľahko alebo podľa niektorých ľudí by nemali vyjsť (odborníkov, tých čo sa tvária ako odborníci a neprajníci). Blbosť!

Po niekoľkých krásnych zážitkoch, spoločnom strávenom čase, rokoch, spoločnom živote sme presne vedeli, že chceme spolu zostárnuť a založiť si rodinu. Ako 15 ročnej, keď som mala cystu na vaječníku a bola prvýkrát u ženského lekára, mi doktor povedal, že mám jeden vaječník nižšie ako by mal byť a že mám „zdeformovanú“ maternicu, čo môže byť  vraj problémom pri otehotnení.  Bola som narodená predčasne – vraj to má vplyv.  Píšem vraj a budem ho písať dosť často, však pochopíte. Už len nadpis neguje slovo VRAJ.

Vtedy to človek neriešil, ale slova sme si pamätali s maminou veľmi dobre. Potom prišli problémy s cyklom, viac nebol ako bol. Neskôr zase prišiel do môjho života Pali, ďalšie cysty, žiaden cyklus a tak dookola. Akoby toho nebolo málo, dostavili sa problémy s tlakom, kardiologická anamnéza  – doktorka nám veľmi netaktne povedala, že by som nemala mať radšej dieťa. Dodnes tomu nerozumiem. No hlava je hlava a slová v nej ostávajú. Nezabúdajme ani na Paliho zdravotný stav – autoimunitné ochorenie.

Všetko také zložité, ale zvykli sme si. Nič nám nešlo ľahko v živote a preto sme boli takí silní. Vedeli sme, že keď naozaj niečo chceme, že to dosiahneme. Že si dokážeme splniť sny a budovať prekrásny život. Vedeli sme, že spolu môžeme ísť proti celému svetu, lebo spolu dokážeme čokoľvek.

Plánovali sme svadbu a že po svadbe si založíme rodinu. Strašne šťastné obdobie. Išli sme proti toľkým veciam, ale hlavne spolu. Povedala som si, že JA viem čo je pre mňa najlepšie a že kašlem na to, čo hovoria iní. DOSLOVA.

A tak sme si jedného dňa povedali, že oki poďme na to. Však toľkým sa nedarí, naše šťastie, isto to nevyjde na prvýkrát. Navyše ktovie, kde je môj cyklus. A bum. Ono to na prvýkrát fakt vyšlo.

Hovoríme si, oki toto nám vyšlo, teraz sa niečo doďube.

Prvé týždne plné strachu, najťažšie v tehotenstve – buď  sa fazuľka ujme alebo nie. Ujala sa.

Isto sa niečo doďube teraz.

Návšteva mnohých lekárov, kvôli  všetkým našim zdravotným problémom. Strach, srdce v krku. Všetko v poriadku.

Vystriedali sa v brušku všetky druhy ovocia. Bude to chlapec!

Mysleli sme si, že pri našom šťastí porodím skôr, bude to predčasniatko.

Posledný mesiac – zase strach.

Ale! Ale došli sme do konca! Úspešne. Nuž, ale tu už prišli tie 9 mesiacov očakávané komplikácie, ono to muselo prísť. Sekcia so spinálom – žiadna sláva. Anestéza bola slabá a všetko som cítila. Akože na to tak rýchlo fakt nezabudnem. No všetko prebolelo. Narodil sa nám zdravý, krásny syn.  Počuť jeho plač, vidieť ho – všetko prešlo. Hoci ma v živote nič tak nebolelo, kvôli nemu som to zvládla.

Je to náš zázrak, dar Boží.  Na mene sme sa hneď zhodli, na jedinom z mnohých a keď sme pozreli na význam, ostali sme v šoku. Úplne to sedí.

Týždeň v nemocnici, zotavovanie, prvé dní s ním – všetko to bolo ťažké, ale museli sme to zvládnuť, lebo sme chceli. Naša malá rybka.

Prvý deň doma bol veľmi hrdinský, na chvíľu. Potom prišiel plač, strach, plač, nervozita, stres a volanie o pomoc.  Žiadne knihy, články, rady vás nikdy nepripravia na príchod bábätka. Nikdy! Realita a vlastná skúsenosť je úplne iná. Darmo sme 9 mesiacov zháňali, kupovali, chystali, čítali a riešili. Jeden deň a všetko išlo do..dopreč.

Každým dňom sa to však zlepšovalo a zlepšuje. Tešíme sa na tie ďalšie. Veľmi sa a jeho milujeme. Naše dieťa, spojené našou DNA. Navyše nám prináša veľa úsmevných situácii, ale o tom potom 🙂 .