Tag-Archive for » zo života «

Prvý mesiac – začlenenie do kolektívu

Ešte pred nedávnom moja maminka poriadne trpela a dnes mám za sebou už mesiac. Popravde ťahám už druhý, no vôbec som nestíhal. Viem, je to neuveriteľné,ale fakt bolo toho veľa.  Musel som sa toho veľa naučiť. Však posúďte sami:

  • omočiť všetko, čo sa dá
  • omočiť čo najviac veci naraz
  • poprdkávať si hlasnejšie ako môj ocino
  • otestovať nosnosť plienok
  • presvedčiť sa o kvalite slovenských ciest
  • otestovať kvalitu našej práčky
  • otestovať nepremokavosť plienok
  • využiť náš balkón naplno
  • ťahať nočné
  • strčiť si do úst celú päsť
  • vyčleniť si miesto na gauči
  • otestovať a rozšíriť môj hlasový rozsah
  • vydržať jačať minimálne 5 minút
  • objaviť blahodárne účinky grcky na maminu pleť (alebo celé telo)
  • otestovať farby na vlasy voči šedinám
  • vytrhnúť mamine pár zničených vlasov a upraviť jej strih
  • preskúmať obsah maminho šatníka
  • rozosmiať aspoň 10 ľudí
  • rozplakať od radosti aspoň 10 ľudí
  • rozplakať od zúfalstva, strachu, hnevu a stresu 2 ľudi
  • preskúmať môj šatník – prezliecť sa aspoň 5 krát za deň
  • naučiť sa grcať, revať a kakať naraz
  • otestovať rodičovský postreh
  • pásť na bruchu ovečky
  • preskúmať všetky predmety v byte
  • vystresovať nášho psa
  • vystresovať aj môjho ocina
  • rozprávať sa s vankúšom
  • naučiť rodičov tešiť sa z maličkosti
  • naučiť ich efektívne využívať čas
  • naučiť maminu jesť, cikať, obliekať sa a variť v priebehu 15 minút
  • hrať hru „hľadaj cumeľ“ celú rodinu
  • schovávať nášho psa

ALE HLAVNE!!!

  • milovať a byť milovaný. A to celým srdcom, za každých okolností, teda aj keď to mojim rodičom občas nešlo.

Ešte to však dotiahneme na vyššiu úroveň.  Uvidíme, čo prinesie druhý mesiac.

Zatiaľ som si stihol všimnúť, že lepšie sa spí pri hluku, že ak viacej revem, nemám viacej pozornosti, len viac vystresovaných ľudí, že mamina ma ten najkrajší úsmev na svete, ale vôbec nevie spievať a že tatinová brada ma neskutočne škriabe na brade. Jeho občasný vyplašený výraz vyplaší aj mňa. Neznášam, keď ma češe, ale milujem, keď sa s Eli naháňame po celom byte. Radosť robím aj starým rodičom a mojim kamarátom. Ej, tí nech sa ešte tešia.  Baby na mňa vraj letia, hovorila mamina, že minule ma chcelo s kočíkom ukradnúť jedno dievča. Neviem, spal som, ale nemohol by som ísť, mám ešte veľa práce doma. Tak idem pokračovať a čoskoro vám napíšem, aký bol môj druhý mesiac.

 

Ešte stále sa dá v prírode vypnúť?

Bolo krásne aprílové popoludnie. Vonku všetko zaliate slnkom tak, že na zimnú bundu sme si ja a manželka ani vo sne nespomenuli. Ťahalo nás to von, aspoň na chvíľu. Keďže máme doma niekoľko týždňového synčeka, všetok čas venujeme jemu. V tento deň nám však zavolala moja mamina, že nám Matiaska na hodinu postráži, len nech vypadneme aspoň na chvíľu von. Iba prejsť tých pár metrov, aby sme sa doma všetci traja nezbláznili. Chvíľu sme síce váhali, ale nakoniec sme sa vybrali na naše obľúbené miesto, do Čutkova. Zaparkovali sme pri kolibe (Prečo sme šli na “prechádzku” autom? No, lebo pár dní po cisárskom reze je úspech spraviť aj pár krokov pomalým tempom).

Do Čutkova sa chodíme radi prejsť. Za posledných pár rokov sa tu veľa zmenilo. Vyrástla tu koliba a ďalšie objekty, ktoré sem prilákali viac ľudí, rodiny s deťmi. My sme sa vybrali prejsť smerom ku priehrade. Lepšie povedané, vodnej nádrži, ktorá kedysi slúžila ako zdroj vody pre bývalý Texicom. Prechádzka bola nádherná, obdivoval som Niku, ako z nohy na nohu pomaly kráča a teší sa, že po toľkých dňoch, čo bola zavretá v nemocnici a doma, môže byť opäť na slniečku.

Našu radosť ale prerušil takýto pohľad. Vracali sme sa po ceste smerom naspäť. Tu sme ale zistili, že po nej prejsť nemôžeme a museli sme sa brodiť cez les, cez hrboľatú cestu. Prečo? Cestu blokovali dva kamióny. Jeden s oravskou ŠPZ naložený drevom a druhý s Poľskou ŠPZ, na ktorý pracovníci toto drevo prekladali. Veľmi smutný pohľad. Cesta zablatená, okolie cesty rozryté. A v krásnej prírode sme museli obchádzať dva kamióny, ako keby sme boli niekde na hlavnom ťahu….

My si tu rúbeme naše krásne lesy. Ničíme prírodu. Miesta, kde boli kedysi desiatky kilometrov štvorcových lesa, sú teraz plešiny. Naše vyrúbané lesy predávame do Poľska a potom si ideme celí radostní nakúpiť nábytok na Poľský trh, pričom sa všetkým naokolo chválime, za akú dobrú cenu sme ho kúpili.

Nebudem vám klamať, aj ja si občas zájdem za hranice na nákup. Dôvod je jasný – oplatí sa mi cesta, aj nákup. Vonkoncom, veľa z tohoto tovaru som našiel na našich e-shopoch a obchodoch, ale s 50 percentnou prirážkou.

Takže záver – Poliakovi klobúk dole, že vie robiť biznis a využiť situáciu. Slovákovi hanba, že predá aj rodinu, len aby cinkli peniaze na účet….

Tehotenstvo je veľa vecí

Tehotenstvo je veľa vecí. Je to dar života. Je to zázrak. Je vzrušujúce vytvoriť si život.t9Ns7LdizbT_s720x720 Niesť ten život vo vašom tele deväť mesiacov. Môžete cítiť, ako niekto vo vás rastie, môžete vytvoriť inú ľudskú bytosť. Je to neuveriteľné. Zároveň je to strašné, dramatické, bizarné. Klasické veci sa stávajú…hmm…zvláštnymi vecami. Prichádzajú veci, ktoré neočakávate. Veci, o ktorých vám nikto dopredu nepovie. Takže, ak máte o tehotenstve obraz blaženosti, ste na tom ako ja. Tiež som si myslela, že je to ako v americkom filme – nečakane zistíš, že ti vynechala menštruácia, jeden deň zvraciaš, zješ všetko čo môžeš, milión rôznych kombinácii, dačo priberieš, neustále máš chuť na sex, plač strieda smiech a ani nevieš prečo, porodíš, ideš domov a si krásna, štíhla ako predtým. No, že veru aká som bola naivná. Tehotné telo je nepredstaviteľné. Tehotenstvo je ne-pred-sta-vi-teľ-né. Sľubujem. Budete prekvapení.

A tak som na sebe, ale aj z môjho okolia bádala takéto čudesné veci:

  • Tehotná žena dnes nie je v bezpečí pred ničím.
  • To nesmie, to nesmie, to nesmie, to nesmie.
  • Niektoré dni by len spala. Všade. Furt.
  • Niekedy akoby pila kyselinu.
  • Neskutočne oceňuje prácu slovenských cestárov.
  • Myslí si, že patrí do lesa, lebo kúpeľňová jóga je čoraz náročnejšia.
  • Keď niekam ide, mapuje najprv terén, aby vedela, kde je najbližšia toaleta.
  • Reklamy s jedlom v TV a letáky sú veľmi veľmi nebezpečné. Zakázať by mali aj online nakupovanie.
  • Plače a nevie prečo.
  • Kričí na partnera a nevie prečo.
  • Je nahnevaná a nevie prečo.
  • Smeje sa a nevie prečo.
  • Je nemotorná, všetko jej padá, zavadzia, nikde sa nevopchá.
  • Zmení sa na netopiera – nevie, čo je to nočný spánok.
  • Začína byť háklivá na niektoré otázky ohľadom tehotenstva. Vraždila by.
  • Nenávidí všetkých. A všetko.
  • Miluje všetkých. A všetko.
  • Jedlo čo milovala, jej nechutí.
  • Nevie, na čo má chuť.
  • Za umenie považuje to, keď si kýchne a necikne si.
  • Prehráva vojnu ona vzs veľká potreba.
  • Najradšej by si spálňu preniesla na toaletu.
  • Má pocit, akoby jazdila dostihy.
  • Dvíhať by ju mohol žeriav.
  • Obúvanie je obťažnejšie ako gymnastika.
  • Je oficiálne 98% dňa nepríjemná. Ďalšie 2% je, keď je čokoládu. Alebo len je.
  • Oficiálne nemá čo nosiť.
  • Na gauči je preležanina.
  • Je jej teplo a zima zároveň.
  • Fučí ako lokomotíva.
  • Stále má pocit, že patrí skôr do lesa.
  • Mení sa na zviera.
  • Potí sa ako prasa.
  • Nohy má ako slon.
  • Má smutný deň, keď sa jej uterák nedá obtočiť okolo obrovského tela.
  • Jej dni sa zhrnú na: od poradne do poradne.
  • Keď má náhodou dobrý deň, začne mať strach, či je všetko v poriadku.
  • Dostáva rady a poučenia z každej strany.
  • Nájsť vhodnú odpoveď na otázku: „ako sa cítiš“ je čoraz ťažšie.
  • Každý deň, počas celého tehotenstva, je vzdelávací.

QbyVnCaro2z_s720x720Nenechajte sa však pomýliť. Aj napriek všetkému, tehotenstvo je krásne! Stále ide o najkrajší zážitok v živote. To platí nielen pre matky, ale aj pre otcov. Je to jeden z najuniverzálnejších a najznámejších typov spájania a lásky, ktoré v živote existujú. Žena, ktorá vytvára, rastie a rodí iný život, tá je mimoriadna. Nech je spuchnutá, vysypaná, zničená, pribratá či unavená. Vidíte, že to zvládlo už veľa žien. Nečudo. Matky, sú bezpečným miestom pre ich deti a spolu s oteckami vytvorili z jednej bunky úplne nové ľudské bytosti! A aj keď prídu občas tie pády, v daný moment, keď ucítia… ako to malé stvorenie kope, ako sa pučí, zabúdajú na všetko. Keď počujú jeho srdiečko, majú slzy v očiach. Keď držia jeho prvú fotku v rukách, dojatí neveria. Práve preto pretrpia čokoľvek, len nech je v poriadku. Pretrpia to niekoľko mesiacov, až potom navždy. <3