Archív autora

Tiché (alebo ani nie) vojny medzi matkami

„Všetko v živote je jednoduchšie, keď sa nezaujímate o to, čo robia všetci ostatní.“

„Nemusíte robiť to, čo robia všetci ostatní.“ – Oprah

„Porovnanie je akt násilia proti sebe.“ Iyanla Vanzant

„Porovnanie je zlodej radosti .“ Theodore Roosevelt

Mnoho mamičiek bojuje s porovnaním. Každý sa s tým stretol. Je to ľudská povaha silou mocou sa uisťovať, že ste „dobrý (excelentný)“, najmä keď vstupujete do nového, neznámeho obdobia života, ktoré prichádza so strmou krivkou učenia. Ale v našej súčasnej kultúre sa „DOBRÉ“ stalo veľmi špecifickou plesňou, do ktorej sa mnohí ľudia nezmestia, takže veľa rodičov sa cíti nedokonalými, zlými a často majú pocity zlyhania.

Keď niekto povie, že to nerobí, že sa nikdy s nikým a ničím neporovnáva, neverím mu. Proste klame. Robí to každý, len niekto si to prizná a niekto sa tvári ako dokonalosť samá o sebe. Stretávala som sa s tým od malička, teraz ako mamička a manželka ešte viac. Myslím, že to pochádza z nedostatku porozumenia na oboch stranách. Skúsenosť ma však naučila, že nikdy nevieme, čo sa deje v zákulisí, že každý má svoje problémy, tajomstvá a to, čo prezentuje navonok, ani zďaleka neodzrkadľuje realitu. Skutočnosťou je, že ľudia na verejnosti alebo na sociálnych sieťach neustále prezentujú najlepšie aspekty svojho života. A používajú rovnakú stupnicu na meranie dvoch úplne odlišných skutočností. Zistila som, že takéto správanie je často zakorenené v neistote a túžbe byť vypočutý, uznaný alebo dokonca pochválený za svoju dobre vykonanú prácu (nie za svoju, ale dieťaťa).

V ČOM SA MATKY NAJČASTEJŠIE NAVZÁJOM POROVNÁVAJÚ:

  1. Fyzický vzhľad: Vlasy, make-up, hmotnosť, zloženie tela atď.
  2. Naše materské schopnosti
  3. Naše deti a ich správanie: Z toho, ako dobre počúvajú, čo vedia a nevedia, čo robia zle, v čom chodia a ešte oveľa viac.
  4. Naše manželstvá
  5. Stav našich domovov: Elegantný, špinavý, preplnený, starý, neštýlový, lacný…
  6. Naše osobné úspechy – Najmä pri výchove detí.

Niekedy to porovnávanie prebieha priamo, zjavne, niekedy sa skrýva za milotou. Ak ste sa s tým „našťastie“ nestretli alebo ešte nestihli stretnúť, tak hovorím o tomto:

  • Vaše dieťa je tie kupované (žbrndy)príkrmy? Ja mu robím výlučne domáce.
  • Vy mu dávate chémiu? Ja len čisto prírodné, zdravé, vegánske.
  • Vaše dieťa ešte nechodí? Náš začal chodiť, keď mal 9 mesiacov.
  • Vaše dieťa ešte nosí plienku? My sme nášho odplienkovali ešte pred narodeninami a už sa sám aj pýta.
  • Vy ešte nemáte ani jeden zub? My už máme tri.
  • To je v pohode, každé dieťa ma svoje tempo. Niektoré sú rýchlejšie, niektoré pomalšie.
  • Moje deti boli síce rýchlejšie, ale to neznamená, že vaše deti zaostávajú.

A.T.Ď…

Takéto komentáre sú viac na škodu ako na úžitok. Každé znepokojenie je v skutočností pre väčšinu ľudí škodlivé. V žiadnom inom povolaní nenapádame a neskúmame úlohy či rozhodnutia druhých tak otvorene a nehanebne, ako pri povolaní „matka“. Nehovoríme: „Som lepší marketingový guru ako ty lekár,“ alebo „Moja práca účtovníka je ťažšia a stresujúcejšia ako vaša práca predavačky.“

Stále budú vojny medzi matkami, ktoré koja a ktoré nekoja (dôvodov a rozhodnutí môže byť niekoľko a je to nepodstatné), ktoré sú za prírodné veci a ktoré za chémiu, v oblasti príkrmov, bavlnených plienok alebo jednorazových, šatkovaní, kočíkovaní, topánok, matky na materskej dovolenke verzus tie, ktoré pracujú a starajú sa oteckovia, a pod. (aspoň s týmto som sa doposiaľ stretla, rozhodne je toho viac).

Alebo, alebo, alebo.

Všetci sú iní, všetky naše životy sú iné. Aj ja som sa porovnávala a občas mi bolo fakt ľúto, že iné deti už sedeli a on nie, ale potom som svoj pohľad zmenila. Je to pre mňa dokonalé dieťa. Ide si svojim tempom, podľa mňa pekne postupne a správne. Vie veci, ktoré iné deti nevedia a nevie, ktoré vedia. Nebojujem s ním, ale nechám sa ním viesť. Dnes už som zaneprázdnená riešiť matky okolo. Kiežby to tak bolo v každej rodine, že matky sú také zaneprázdnené, že nestíhajú riešiť iné matky. Niekedy mi je smutno, keď vidím nešťastné deti, ktoré sú obeťami vlastných rodičov, ale to je všetko. Neexistujú dokonalí rodičia, dieťa a ani život.

Veru všetko je iné a porovnávanie nikomu nepomôže. Žite šťastný a spokojný, pokojný život. „Obdivujte krásu druhých bez toho, aby ste spochybňovali svoju vlastnú.“ A majte na pamäti: porovnávanie je najlepší spôsob, ako posúdiť náš pokrok, ale nie porovnávanie s ostatnými, porovnávajte svoj včerajšok so svojím dnešným dňom!

 

Každý je iný – pohľad na rozdielne typy otcov

Už ako tehotná som sa začala pohybovať v novej spoločnosti. V spoločnosti rodičov, budúcich rodičov a tých, čo možno nikdy nebudú rodičmi, ale presne vedia, aké je to byť rodičmi. Nuž. Nikdy som nemala rada, ak niekto mudruje do niečoho, o čom nič nevie. Naopak, rada sa obklopujem s ľuďmi, s ktorými sa stotožňujem. Či už rovnakými názormi, skúsenosťami, cieľmi a pod.

Čím viacej mi rástlo brucho, čím dlhšie som bola mamou, tým som stretávala rozličných ľudí – matiek, otcov a rodín. Pali nedávno písal článok o type matiek, ktorý si môžete prečítať tu. Chceli sme to podať nezaujato, nijako konkrétne. Predsa len ja sa stretávam skôr s mamičkami a on s oteckami. Práve preto sme si to takto podelili a tu vám predstavujem moje typy (nejde o nikoho konkrétneho, ak sa tu však nájdete, neberte to ako útok, skôr sa nad tým zamyslíte):

  • Kecal = s týmto typom sa stretávam najčastejšie. Všade hovorí, čo všetko dokáže, čo všetko má, aké má detí, ale všetko je to práca len jeho ženy. Hrdí sa, vystatuje, ale nič nerobí.
  • Tradičný = žena má byť za sporákom. Dieťa neprebalí, nenakŕmi. Doma neuprace, nenavarí, neoperie. Veď to je úloha ženy.
  • Samostatná jednotka = Sebecký otec, človek. Ja si kúpim, ja idem tam a tam, ja musím, ja chcem, ja to nebudem. V JEHO živote je na prvom mieste len JA. Musí spať na gauči, aby sa vyspal, keď idú drobcovi zuby a je v noci nepokojný. V nedeľu spí do 11, lebo celý týždeň vstával, tak aby to dospal.
  • Bábovka = Fúj to smrdí, nie lebo sa dogrciam, ja neviem ako ho mám prebaliť, ja sa ho bojím chytiť, ja ho nebudem držať.
  • Druhá mama = nosí ho na rukách a nikoho k nemu nepustí.
  • Tri a viac kategórii
    v jednom
  • Matka dokoji a on jej ho hneď vezme. Zdvíha ho zo zeme a hneď utiera, kým mama sedí vedľa a pozerá na neho.
  • Workoholík = práca do 21 hod, celý týždeň, len aby nebol doma s deťmi. Cestuje tak často, že deti poznajú viac jeho kufor ako tvár. Aspoň, že peniažkov bude dostatok.
  • Hipster = vedie petície za organickú vodu, zelenú stravu a veganské nátierky. Nemôžete mu ukázať vaše veci pre dieťa, lebo budú určite nevyhnutne nesprávne.
  • Hrdý = Tento otec si myslí, že detské plienky vôbec nevoňajú zle, pri každej príležitosti vyberá svoj telefón, aby vám ukázal obrázky svojich detí, aj keď sú pri ňom.
  • Oldschool = „Keď som bol ja malý, tak mi moja mama…“ Podľa neho je všetko správne, čo robila jemu jeho mama, čo robili v rodine, čo zažil. Napríklad aj pred 100 rokmi.
  • Milujúci otec – miluje svoje deti a ich matku. Urobí pre nich čokoľvek, aj na úkor seba. Ich šťastie a radosť je pre neho na prvom mieste. Pomáha manželke, aby to mali doma ľahšie. Stará sa o deti, však sú aj jeho. Podieľa sa na ich výchove, spomienkach a na tom, aby im nič nechýbalo. Ich mamu si váži a miluje ju stále viac.

 

Narodeniny, meniny alebo keby zanikol Facebook

Tento článok som sa chystala napísať veľmi dlho. Strašne ma to vytáča. Strašne má vytáčajú tieto novodobé vzťahy. Táto doba je fakt čudná. Sme tak ľahostajní ku životu, že potom nariekame. Prichádzame o ľudí vo svojom živote a nechápeme prečo. Niektorí majú pocit, že sú obľúbení, že ich všetci milujú a keby potrebovali, tak im všetci ochotne pomôžu. Opak je však pravdou.

Funkcia pripomenutia narodenín na Facebooku je jedna z najužitočnejších technologických funkcií pre zábudlivých ľudí. Potom radostne očakávaš, kto si na teba spomenie, no napokon každému jednému veľmi milo odpisuješ to isté. Čo z toho človek má? Dobrý pocit? Neviem. Navyše, najkrajšie blahoželanie je od človeka, pri ktorom ani nevieš odkiaľ sa poznáte, či sa vôbec poznáte a ani si nevedel, že ho máš v priateľoch. No smutnejšia časť tejto doby je, že tí s ktorými si takmer „každý“ deň, považuješ ich za priateľov, ste v kontakte a oni si nespomenú. Čím to je?

Darmo sa tešíte, že vám toľko ľudí gratulovalo. Keby nebolo facebooku, tak vám okrem rodiny a fakt skutočných priateľov nikto nezablahožela. Ak neveríte, skúste to. Koľko reálnych „priateľov“ vie, kedy máte narodeniny? Chápem, že každý má toho veľa. Veď o to ide. Prečo potom niekto, kto má toho rovnako veľa  presne vie, kedy je váš deň a niekto ani za pána, ba dokonca netrafí ani len mesiac? (vie vôbec, že existujete?)

Dobre. Čo sa týka narodenín, to sa ešte dá pochopiť, veľa ľudí v živote (800 „priateľov“ na FB), to znamená veľa  dátumov v hlave. Chápem. Ale, že niektoré domácnosti nemajú TV, kalendár, rádio v aute, nečítajú na nete, tak to je už aká doba. Ba dokonca ak vidia, že jeho kamarátovi ľudia blahoželajú, prečo to tak ľahostajne odignorujú a i tak nenapíšu? Dnes neexistuje deň, kedy na vás nevyskakujú mená z kalendára a vy aj napriek tomu nepoprajete k meninám. Možno ste len zabudli, že osobu s takým menom máte vo svojom živote, pretože si nepíšete. Čo ma privádza k myšlienke, načo máme tých ľudí v profile, ale to je na úplne iný článok.

Dobre. Keď už nemajú ľudia potrebu sa ozvať osobne, cez mobil či sms, tak budiš aj net. Ale čoraz menej ľudí blahoželá ľuďom celkovo. Aj my. No potom si povieme: „Oko za oko a svet bude slepý“. Snažíme sa to napraviť a zase dostaneme facku od života. Potom sa človek zamýšľa, že prečo len on má, prečo sa má len on snažiť. Však vzťahy sú o dvoch stranách. Ako to, že niekto nemá problém prejsť 70 km len tak a niekto má problém napísať sms? Ako to, že si niekto spomenie, takí, o kom by ste to nepovedali a ten, od koho to očakávate vás má na saláme. Pravda je, že každý má svoj život. Aj  vy, aj my máme svoj život.  V tom sme VŠETCI na jednej úrovni, vlne. Potom ako to, že niekto si dokáže zahrnúť  do svojho osobného i pracovného života aj životy ostatných? Dobre. Ešte keď to urobia v podstate „cudzí ľudia“ tak budiš. Ale rodina? Často mám pocit, že ľudia si myslia, že keď niečo „lajknú“, tak tým povedia všetko a nemusia písať, volať či posielať poštové holuby.

Ľutujem firmy, ktoré distribuujú kalendáre a diáre, pretože ľudia ich už zjavne nevyužívajú. Nečudujte sa, ak vám teda nikto nezablahoželá a je jedno kde. Dnes sa svet riadi zásadou, čo dáš, to dostaneš.  Ak však nestojíte o umelú publicitu, tak sa tešte z tých úprimných.