Archív autora

Učiaca veža “čo dom dal”

S nápadom kúpiť krpcovi učiacu vežu do kuchyne prišla manželka tesne po jeho narodení. Odradili nás ale dve veci – cena a to, že v našej mini kuchyni nejako nebolo miesto na podobnú vec.

Na učiacu vežu sme postupne zabudli. Až minule som bol u kolegu v garáži, kde presne takú vežu vyrábal pre vnuka. Konštrukcia bola jednoduchšia a skladnejšia, než tá, ktorú sme pozerali na internete. V otcovej garáži som mal dosť dlho odložený drevený “rebrík”, ktorý sa používa na regál. Na regál ale treba dva kusy, ja som mal len jeden. A nápad na jeho zužitkovanie bol na svete.


Ako prvé bolo potrebné starú drevenú konštrukciu narezať na dva rovnaké diely. Rozostupy medzi niektorými priečkami neboli rovnaké, nakoniec sa mi ale podarilo nájsť dve rovnaké časti.

Pre presnejšie odrezanie som obidve časti dočasne zoskrutkoval. Drevo nebolo hobľované a tak prišla na rad flexa s lamelovým brúsnym kotúčom. S flexou šlo obrúsenie neporovnateľne rýchlejšie ako s vibračnou brúskou. Hlavne treba dobre obrúsiť ostré hrany, na ktorých by sa mohlo dieťa zraniť.

Konštrukciu som natrel vodou riediteľnou lazúrou na drevo – Pam Lazex. Pri voľbe náteru je potrebné vybrať taký, ktorý je vhodný na detské hračky. Určite nie syntetickú farbu 🙂


Podlaha veže je spravená z podlahových dosák, ktoré mali skončiť ako odpad v kontajneri, keďže to boli krátke odrezky. Tie sú priskrutkované samorezkami.
Z pôvodného rebríka som použil ešte jeden diel, ktorý som priskrutkoval na spodok zadnej časti veže – slúži proti jej prevrhnutiu dozadu.


Veža po dokončení a premiestnení do kuchyne.


No a tá krpcova radosť, keď sa konečne dostal nad drez a mohol pomáhať s umývaním riadu 🙂

Život bez Facebooku

Dnes je to asi 10 mesiacov, čo sme s manželkou podnikli pre niekoho nepredstaviteľný krok, zrušenie sociálnej siete Facebook. Možno sa pýtate, prečo sme sa tak rozhodli a príde vám naše rozhodnutie kúsok nelogické. Pre nás však logické bolo.

Jedného dňa nás prestalo baviť zabíjať čas rolovaním modrej sociálnej siete. Prestala nás tiež baviť táto moderná forma komunikácie a chceli sme sa vrátiť ku starému spôsobu. Facebook má, rovnako ako iné sociálne siete, jednu veľkú moc – dozviete sa o ľuďoch prakticky všetko bez toho, aby ste sa ich to museli opýtať, volať im, písať im. Máte to ako na zlatom podnose. Rovnako sa všetko dozvedia ostatní o vás bez toho, aby vám napísali. Navyše, realita niektorých príspevkov bola presne opačná, ako prezentovali na sieti. Iritovalo nás, že ľudia sa vás nemajú načo opýtať, nemajú dôvod na opýtanie, ako sa máte. Pretože všetko vedia. Môžete argumentovať, že je to náš problém, že sme tam tieto veci zverejňovali. Prestali sme a tak pre nás modrá sieť stratila význam.

Keď sme zrušili Facebook, museli sme niektoré veci riešiť inak, po starom. Napríklad, nikto nám nepripomenul, kedy má kto narodeniny. Museli sme použiť starý dobrý kalendár alebo si vyrobiť nástenku, kde máme dátumy uvedené. Netreba sa na ňu ale zabudnúť pozrieť 🙂 Ďalšou stratou pre nás bola strata informácií. Predsa len, zaklikli sme si stránky, ktoré chceme sledovať a následne len prerolovali nástenku. Mali sme všetko na jednom mieste. Horšie je, ak vy nie ste na Facebooku, ale vaša obľúbená stránka je iba tam. O dohadovanie akcií, udalostí, ktoré sa riešia vytvorením udalosti sme tiež prišli. Sme nútení dohadovať sa kontaktovaním niekoho, kto nám tieto informácie dá. Super bolo, že ak sme zverejnili nejaký článok, ihneď ho videlo obrovské množstvo ľudí. Popravde, o nejakých čitateľov tohoto blogu sme aj prišli. Tento odsek nemal byť negatívny a už vôbec som nemal v úmysle sťažovať sa. Mal poukázať na to, koľko novodobých funkcií, sociálne siete ponúkajú. My sme sa ich dobrovoľne vzdali, ale život si vždy nájde cestu. Našli sme si iné spôsoby ako sa dostať k informáciám, nadviazať kontakty, prípadne zistiť, čo má kto nové, ako zdieľať články.

Od používania a trávenia času na Facebooku sme si už s manželkou úplne odvykli. V podstate, veľa ľudí by si na váš sviatok nespomenulo, keby im ho nepripomenul Facebook. Teraz nám na meniny, narodeniny napíše možno jeden, dvaja ľudia. Poväčšine rodina. Popravde, sme spokojnejší. Nájde sa veľa ľudí, ktorí vás sledujú iba pre to, aby sa s vami porovnávali. Je to aj dokázané výskumami, že ľudia moc naviazaní na sociálne siete sú menej spokojní.  O to viac si vážime osobné stretnutie s niekým z priateľov a o to viac sa tešíme, keď sa dozvieme niečo, čo už týždeň nevieme z Facebooku. O to viac si máme o čom pokecať, na ulici alebo pri návšteve.

Aby sme ale neboli úplne odstrihnutí, nechali sme si aspoň chat 🙂

Prečo postupne “zabúdame” na kamarátov?

Poznáme to všetci. V piatok sa tešíme do mesta, celý večer prežúrujeme, sobotu prekŕkame so suchotami a prespíme. Kamaráti, opekačka, partia. Ľudia, ktorí sú po rodine tí najdôležitejší v našom živote. Zdieľame navzájom dobré aj zlé zážitky. Keď sa niečo deje, vieme, na koho sa obrátiť. Ako človek starne, zrazu nastane zvláštny zlom. Okamih, kedy sa predtým každodenné stretnutia začnú vytrácať. Spoločného času je čoraz menej. Máme pocit, že zabúdame na kamarátov a oni akosi začnú zabúdať na nás.Nenazval by som to ale zabúdaním v tom pravom slova zmysle. Už vôbec to nemyslím v zlom. Na nikoho sa nenahneváte, ani sa nerozhodnete, že ho už nechcete vidieť. Partia ide do úzadia a do popredia nastupujú nové životné výzvy. Prioritou prestane byť piatková rozbíjačka v meste. Čo je najhoršie, deň má stále iba 24 hodín, ale položky v časovom harmonograme sú poprehadzované. Prioritou je napríklad rodina, však narodenie potomka vám otočí život o 180 stupňov a tam už (hlavne matky) nestíhate prakticky nič naviac. Môžete odísť za prácou na opačný koniec krajiny, lebo tu ste žiadnu nenašli a predsa len potrebujete z niečoho vyžiť. Alebo vám začne vadiť náš milovaný mestský smrad 🙂
Myslím si, že táto fáza nastane skôr či neskôr v živote každého z nás. Voľný čas trávite viac so svojou rodinou, po robote nejdete na pivo, ale radšej si doma pozriete seriál (lebo sa vám proste nechce). Vždy ma ale poteší, keď na ulici stretnem niekoho, s kým som pár rokov dozadu chodil von, od mesta, alebo bol súčasťou partie. Niekoľko ľudí sa z môjho rodného mesta odsťahovalo preč a tak o nich viem len málo – zo sociálnych sietí. Život je už taký – sme dospelí, každý si ide svoje. Mladé časy nezáväznosti odvial postupne vietor a s pribúdajúcimi šedinami na hlave sa menia aj životy ľudí, s ktorými sme kedysi trávili voľný čas.

Možno si niektorí ľudia o nás myslia, že sme sa na nich vykašľali a nemáme záujem s nimi tráviť čas. V skutočnosti to tak vôbec nie je. Každý si už ide svoje a často je problém skĺbiť čas pre rodinu a čas pre kamarátov. Nezabudli sme ale na nikoho 🙂