Archív autora

Prečo postupne “zabúdame” na kamarátov?

Poznáme to všetci. V piatok sa tešíme do mesta, celý večer prežúrujeme, sobotu prekŕkame so suchotami a prespíme. Kamaráti, opekačka, partia. Ľudia, ktorí sú po rodine tí najdôležitejší v našom živote. Zdieľame navzájom dobré aj zlé zážitky. Keď sa niečo deje, vieme, na koho sa obrátiť. Ako človek starne, zrazu nastane zvláštny zlom. Okamih, kedy sa predtým každodenné stretnutia začnú vytrácať. Spoločného času je čoraz menej. Máme pocit, že zabúdame na kamarátov a oni akosi začnú zabúdať na nás.Nenazval by som to ale zabúdaním v tom pravom slova zmysle. Už vôbec to nemyslím v zlom. Na nikoho sa nenahneváte, ani sa nerozhodnete, že ho už nechcete vidieť. Partia ide do úzadia a do popredia nastupujú nové životné výzvy. Prioritou prestane byť piatková rozbíjačka v meste. Čo je najhoršie, deň má stále iba 24 hodín, ale položky v časovom harmonograme sú poprehadzované. Prioritou je napríklad rodina, však narodenie potomka vám otočí život o 180 stupňov a tam už (hlavne matky) nestíhate prakticky nič naviac. Môžete odísť za prácou na opačný koniec krajiny, lebo tu ste žiadnu nenašli a predsa len potrebujete z niečoho vyžiť. Alebo vám začne vadiť náš milovaný mestský smrad 🙂
Myslím si, že táto fáza nastane skôr či neskôr v živote každého z nás. Voľný čas trávite viac so svojou rodinou, po robote nejdete na pivo, ale radšej si doma pozriete seriál (lebo sa vám proste nechce). Vždy ma ale poteší, keď na ulici stretnem niekoho, s kým som pár rokov dozadu chodil von, od mesta, alebo bol súčasťou partie. Niekoľko ľudí sa z môjho rodného mesta odsťahovalo preč a tak o nich viem len málo – zo sociálnych sietí. Život je už taký – sme dospelí, každý si ide svoje. Mladé časy nezáväznosti odvial postupne vietor a s pribúdajúcimi šedinami na hlave sa menia aj životy ľudí, s ktorými sme kedysi trávili voľný čas.

Možno si niektorí ľudia o nás myslia, že sme sa na nich vykašľali a nemáme záujem s nimi tráviť čas. V skutočnosti to tak vôbec nie je. Každý si už ide svoje a často je problém skĺbiť čas pre rodinu a čas pre kamarátov. Nezabudli sme ale na nikoho 🙂

Chalupa so záhradou miesto domu s balkónom

Bývať v dome je odmalička mojim snom. Odmalička však vyrastám v byte a tak si neviem predstaviť ráno vstávať a ísť naložiť do pece alebo na jeseň rúbať drevo, prípadne pratať uhlie. Poviem to narovinu – som bytovkový typ, ktorý je zvyknutý otočiť kohútikom alebo ventilom na radiátore a teplo proste ide.

Ak sú na vchode pokazené dvere alebo nejde výťah, zavolám správkyni a tá zavolá firmu. Zateplenie alebo rekonštrukciu bytového domu rieši opäť firma. Všetko má ale svoje pre a proti a to platí aj o byte. Napríklad obmedzené súkromie, pretože v mnohých bytovkách sú steny tak tenké, že sused vedľa počuje každý váš… Ak máte navyše za suseda starého „navšetkofrfľača“, neprdnete si ani vy. Alebo ak nad vami vychytáte ubytovaných študentov (česť výnimkám), nočný kľud bude pre vás neznámy pojem. Váš výbeh je v byte obmedzený veľkosťou balkóna, na ktorom sa občas objavia štipce od suseda nad vami, kus spodného prádla alebo makovníka. Na chodbe ale často stretnete niekoho, s kým môžete pokecať alebo mu aspoň zapriať dobrý deň. Len tak na okraj – najlepší spôsobom na spoznanie susedov je kúpiť si šteniatko alebo ísť kočíkovať bábätko.

Najväčšiu výhodu bývania v dome vidím ja hlavne v súkromí a veľkej záhrade. Kočík vyložíte na dvor, psa môžete nechať celý deň na dvore alebo môžete celý deň s rodinou grilovať. Ak niekto nad vami robí v noci hluk, stačí vybehnúť po schodoch a rodinného príslušníka patrične pokarhať. O dom sa ale treba prakticky nonstop starať – musíte byť aj technický typ a musí vás to proste baviť (ak nemáte poslanecký plat a jednoducho si zavoláte firmu).

Pre nás typy „medzi“ by som volil ako najlepšiu možnosť zadovážiť si chalupu s veľkou záhradou. Cez týždeň ste v byte – o nič sa nestaráte. Na víkend vypadnete na chalupu. Tam sa môžete naplno venovať záhradke, okopávaniu zemiakov, nabažiť sa pocitu súkromia, veľkého výbehu. Ak ste technický typ, vyblbnete sa tam opravami, prípadne prerábkami. Alebo si len tak ľahnete do záhradky na lehátko a vypnete hlavu. Načerpáte energiu, vyčistíte hlavu, hodíte sa do bazéna. A po víkende sa opäť vrátite do bytu.

Aj rodičia mojej manželky nedávno kúpili chalúpku., ktorú nm chcú dať. Je to starší domček, ale vždy si tam radi ideme cez víkend oddýchnuť. Veľká záhrada (rozumej cca 1600m2 s cca 12 ovocnými stromami záhradkou, bazénom a hroznom), z ktorej má okrem nás najväčšiu radosť Tinko aj Eli – vždy sa tam dostatočne vybehajú. Každý si niečo porobí – záhradu, prerábky alebo bežnú údržbu. A po víkende sa opäť vrátime do bytového stereotypu.

Príspevky našich detí na sociálnych sieťach

Sociálne siete sa za posledných pár rokov stali každodennou súčasťou našich životov a mnohí si bez nich nevieme predstaviť začiatok dňa. Dokonca sme v strese, keď niektorá z nich na pár hodín vypadne. Náš život sa postupne presunul na internet a na sociálne siete nemáme problém uverejniť prakticky čokoľvek.

Spomeniem napríklad to, že niekto má vo verejnom profile uverejnenú celú adresu domova a veselo si popridáva fotky svojho bytu. Jeho nástenka je pre zlodeja hotovým výkladom v obchode, kde si stačí len vybrať.

Tento článok je ale o inom. V prípadoch uvedených vyššie máme plnú moc na to, čo zverejníme, v rukách práve my. Zamysleli ste sa ale niekedy nad tým, či má rovnakú moc rozhodovať aj vaše niekoľko mesačné dieťa? Chápem, že ak sa chceme pochváliť novými fotkami nášho bábätka, jeho pokrokmi, fotkou zachytenou na jeho narodeniny – sociálne siete sú najrýchlejšou a najjednoduchšou možnosťou ako to urobiť. Zverejnený materiál uvidia naraz všetci vaši priatelia. A ak máte otvorený profil, tak ktokoľvek. Navyše, „lajky“ sa zídu (áno, tak nimi skúste zaplatiť v obchode :)) Je to rýchlejšia cesta, ako zavolať priateľov domov a ukazovať im fotky vytlačené a nalepené v albume.

Ako rodičia by sme si mali uvedomiť, že to, čo zverejníme na internete (v tomto prípade fotky a videá týkajúce sa našich malých detí) sa v budúcnosti môže otočiť proti nám. Proti vám, nám a tiež proti nášmu dieťaťu. K fotke sa ľahko dostanú napríklad spolužiaci, ktorí ju s veľkou radosťou upravia a rozpošlú celej škole. Pre nich veľká sranda, pre dotknuté dieťa už nie. Môže sa stať terčom kyberšikany, čo sa priamo dotýka aj vás.

Podobné veci sa stávajú aj v dospelosti. Kolegovia nájdu vašu starú fotku, ktorú ste si vyvesili na net buď vy pred pár rokmi a zabudli na ňu, alebo vás na nej označil niekto iný. Dospelý človek takúto vec berie s nadhľadom, zasmeje sa a nerieši. Deti to ale berú omnoho ťažšie. Dieťa, ktoré v škole šikanujú kvôli jeho fotke z detstva, na ktorej má umazané ústa, na podobné situácie tak ľahko nezabudne.

Ak vám dôvod vyššie nestačil na to, aby ste prestali so zverejňovaním fotiek dieťaťa na sociálnych sieťach, mám ešte dva dôvody. Prvým je, že detská pornografia je na výslní. Človek hľadajúci dané materiály nemá žiaden problém dostať sa k fotkám detí. A druhým dôvodom sú únoscovia detí. Tí si môžu vďaka verejne dostupným fotkám vyberať ako z eshopu.

Preto, až najbližšie budete chcieť vyvesiť na internet fotku svojho malého dieťaťa, zamyslite sa nad tým, aké to môže mať v budúcnosti následky preň. Ono nemá možnosť rozhodnúť, čo môžete uverejniť a čo nie. Navyše, v niektorom štáte vás môže vaše dieťa v dospelosti žalovať za to, čo ste zverejnili na sociálnych sieťach.

Pamätajte si, že aj keď posielate životopis potencionálnemu zamestnávateľovi, určite si prelustruje váš profil 🙂