Archív kategórie » Zo života «

Tiché (alebo ani nie) vojny medzi matkami

„Všetko v živote je jednoduchšie, keď sa nezaujímate o to, čo robia všetci ostatní.“

„Nemusíte robiť to, čo robia všetci ostatní.“ – Oprah

„Porovnanie je akt násilia proti sebe.“ Iyanla Vanzant

„Porovnanie je zlodej radosti .“ Theodore Roosevelt

Mnoho mamičiek bojuje s porovnaním. Každý sa s tým stretol. Je to ľudská povaha silou mocou sa uisťovať, že ste „dobrý (excelentný)“, najmä keď vstupujete do nového, neznámeho obdobia života, ktoré prichádza so strmou krivkou učenia. Ale v našej súčasnej kultúre sa „DOBRÉ“ stalo veľmi špecifickou plesňou, do ktorej sa mnohí ľudia nezmestia, takže veľa rodičov sa cíti nedokonalými, zlými a často majú pocity zlyhania.

Keď niekto povie, že to nerobí, že sa nikdy s nikým a ničím neporovnáva, neverím mu. Proste klame. Robí to každý, len niekto si to prizná a niekto sa tvári ako dokonalosť samá o sebe. Stretávala som sa s tým od malička, teraz ako mamička a manželka ešte viac. Myslím, že to pochádza z nedostatku porozumenia na oboch stranách. Skúsenosť ma však naučila, že nikdy nevieme, čo sa deje v zákulisí, že každý má svoje problémy, tajomstvá a to, čo prezentuje navonok, ani zďaleka neodzrkadľuje realitu. Skutočnosťou je, že ľudia na verejnosti alebo na sociálnych sieťach neustále prezentujú najlepšie aspekty svojho života. A používajú rovnakú stupnicu na meranie dvoch úplne odlišných skutočností. Zistila som, že takéto správanie je často zakorenené v neistote a túžbe byť vypočutý, uznaný alebo dokonca pochválený za svoju dobre vykonanú prácu (nie za svoju, ale dieťaťa).

V ČOM SA MATKY NAJČASTEJŠIE NAVZÁJOM POROVNÁVAJÚ:

  1. Fyzický vzhľad: Vlasy, make-up, hmotnosť, zloženie tela atď.
  2. Naše materské schopnosti
  3. Naše deti a ich správanie: Z toho, ako dobre počúvajú, čo vedia a nevedia, čo robia zle, v čom chodia a ešte oveľa viac.
  4. Naše manželstvá
  5. Stav našich domovov: Elegantný, špinavý, preplnený, starý, neštýlový, lacný…
  6. Naše osobné úspechy – Najmä pri výchove detí.

Niekedy to porovnávanie prebieha priamo, zjavne, niekedy sa skrýva za milotou. Ak ste sa s tým „našťastie“ nestretli alebo ešte nestihli stretnúť, tak hovorím o tomto:

  • Vaše dieťa je tie kupované (žbrndy)príkrmy? Ja mu robím výlučne domáce.
  • Vy mu dávate chémiu? Ja len čisto prírodné, zdravé, vegánske.
  • Vaše dieťa ešte nechodí? Náš začal chodiť, keď mal 9 mesiacov.
  • Vaše dieťa ešte nosí plienku? My sme nášho odplienkovali ešte pred narodeninami a už sa sám aj pýta.
  • Vy ešte nemáte ani jeden zub? My už máme tri.
  • To je v pohode, každé dieťa ma svoje tempo. Niektoré sú rýchlejšie, niektoré pomalšie.
  • Moje deti boli síce rýchlejšie, ale to neznamená, že vaše deti zaostávajú.

A.T.Ď…

Takéto komentáre sú viac na škodu ako na úžitok. Každé znepokojenie je v skutočností pre väčšinu ľudí škodlivé. V žiadnom inom povolaní nenapádame a neskúmame úlohy či rozhodnutia druhých tak otvorene a nehanebne, ako pri povolaní „matka“. Nehovoríme: „Som lepší marketingový guru ako ty lekár,“ alebo „Moja práca účtovníka je ťažšia a stresujúcejšia ako vaša práca predavačky.“

Stále budú vojny medzi matkami, ktoré koja a ktoré nekoja (dôvodov a rozhodnutí môže byť niekoľko a je to nepodstatné), ktoré sú za prírodné veci a ktoré za chémiu, v oblasti príkrmov, bavlnených plienok alebo jednorazových, šatkovaní, kočíkovaní, topánok, matky na materskej dovolenke verzus tie, ktoré pracujú a starajú sa oteckovia, a pod. (aspoň s týmto som sa doposiaľ stretla, rozhodne je toho viac).

Alebo, alebo, alebo.

Všetci sú iní, všetky naše životy sú iné. Aj ja som sa porovnávala a občas mi bolo fakt ľúto, že iné deti už sedeli a on nie, ale potom som svoj pohľad zmenila. Je to pre mňa dokonalé dieťa. Ide si svojim tempom, podľa mňa pekne postupne a správne. Vie veci, ktoré iné deti nevedia a nevie, ktoré vedia. Nebojujem s ním, ale nechám sa ním viesť. Dnes už som zaneprázdnená riešiť matky okolo. Kiežby to tak bolo v každej rodine, že matky sú také zaneprázdnené, že nestíhajú riešiť iné matky. Niekedy mi je smutno, keď vidím nešťastné deti, ktoré sú obeťami vlastných rodičov, ale to je všetko. Neexistujú dokonalí rodičia, dieťa a ani život.

Veru všetko je iné a porovnávanie nikomu nepomôže. Žite šťastný a spokojný, pokojný život. „Obdivujte krásu druhých bez toho, aby ste spochybňovali svoju vlastnú.“ A majte na pamäti: porovnávanie je najlepší spôsob, ako posúdiť náš pokrok, ale nie porovnávanie s ostatnými, porovnávajte svoj včerajšok so svojím dnešným dňom!

 

Chalupa so záhradou miesto domu s balkónom

Bývať v dome je odmalička mojim snom. Odmalička však vyrastám v byte a tak si neviem predstaviť ráno vstávať a ísť naložiť do pece alebo na jeseň rúbať drevo, prípadne pratať uhlie. Poviem to narovinu – som bytovkový typ, ktorý je zvyknutý otočiť kohútikom alebo ventilom na radiátore a teplo proste ide.

Ak sú na vchode pokazené dvere alebo nejde výťah, zavolám správkyni a tá zavolá firmu. Zateplenie alebo rekonštrukciu bytového domu rieši opäť firma. Všetko má ale svoje pre a proti a to platí aj o byte. Napríklad obmedzené súkromie, pretože v mnohých bytovkách sú steny tak tenké, že sused vedľa počuje každý váš… Ak máte navyše za suseda starého „navšetkofrfľača“, neprdnete si ani vy. Alebo ak nad vami vychytáte ubytovaných študentov (česť výnimkám), nočný kľud bude pre vás neznámy pojem. Váš výbeh je v byte obmedzený veľkosťou balkóna, na ktorom sa občas objavia štipce od suseda nad vami, kus spodného prádla alebo makovníka. Na chodbe ale často stretnete niekoho, s kým môžete pokecať alebo mu aspoň zapriať dobrý deň. Len tak na okraj – najlepší spôsobom na spoznanie susedov je kúpiť si šteniatko alebo ísť kočíkovať bábätko.

Najväčšiu výhodu bývania v dome vidím ja hlavne v súkromí a veľkej záhrade. Kočík vyložíte na dvor, psa môžete nechať celý deň na dvore alebo môžete celý deň s rodinou grilovať. Ak niekto nad vami robí v noci hluk, stačí vybehnúť po schodoch a rodinného príslušníka patrične pokarhať. O dom sa ale treba prakticky nonstop starať – musíte byť aj technický typ a musí vás to proste baviť (ak nemáte poslanecký plat a jednoducho si zavoláte firmu).

Pre nás typy „medzi“ by som volil ako najlepšiu možnosť zadovážiť si chalupu s veľkou záhradou. Cez týždeň ste v byte – o nič sa nestaráte. Na víkend vypadnete na chalupu. Tam sa môžete naplno venovať záhradke, okopávaniu zemiakov, nabažiť sa pocitu súkromia, veľkého výbehu. Ak ste technický typ, vyblbnete sa tam opravami, prípadne prerábkami. Alebo si len tak ľahnete do záhradky na lehátko a vypnete hlavu. Načerpáte energiu, vyčistíte hlavu, hodíte sa do bazéna. A po víkende sa opäť vrátite do bytu.

Aj rodičia mojej manželky nedávno kúpili chalúpku., ktorú nm chcú dať. Je to starší domček, ale vždy si tam radi ideme cez víkend oddýchnuť. Veľká záhrada (rozumej cca 1600m2 s cca 12 ovocnými stromami záhradkou, bazénom a hroznom), z ktorej má okrem nás najväčšiu radosť Tinko aj Eli – vždy sa tam dostatočne vybehajú. Každý si niečo porobí – záhradu, prerábky alebo bežnú údržbu. A po víkende sa opäť vrátime do bytového stereotypu.

Príspevky našich detí na sociálnych sieťach

Sociálne siete sa za posledných pár rokov stali každodennou súčasťou našich životov a mnohí si bez nich nevieme predstaviť začiatok dňa. Dokonca sme v strese, keď niektorá z nich na pár hodín vypadne. Náš život sa postupne presunul na internet a na sociálne siete nemáme problém uverejniť prakticky čokoľvek.

Spomeniem napríklad to, že niekto má vo verejnom profile uverejnenú celú adresu domova a veselo si popridáva fotky svojho bytu. Jeho nástenka je pre zlodeja hotovým výkladom v obchode, kde si stačí len vybrať.

Tento článok je ale o inom. V prípadoch uvedených vyššie máme plnú moc na to, čo zverejníme, v rukách práve my. Zamysleli ste sa ale niekedy nad tým, či má rovnakú moc rozhodovať aj vaše niekoľko mesačné dieťa? Chápem, že ak sa chceme pochváliť novými fotkami nášho bábätka, jeho pokrokmi, fotkou zachytenou na jeho narodeniny – sociálne siete sú najrýchlejšou a najjednoduchšou možnosťou ako to urobiť. Zverejnený materiál uvidia naraz všetci vaši priatelia. A ak máte otvorený profil, tak ktokoľvek. Navyše, „lajky“ sa zídu (áno, tak nimi skúste zaplatiť v obchode :)) Je to rýchlejšia cesta, ako zavolať priateľov domov a ukazovať im fotky vytlačené a nalepené v albume.

Ako rodičia by sme si mali uvedomiť, že to, čo zverejníme na internete (v tomto prípade fotky a videá týkajúce sa našich malých detí) sa v budúcnosti môže otočiť proti nám. Proti vám, nám a tiež proti nášmu dieťaťu. K fotke sa ľahko dostanú napríklad spolužiaci, ktorí ju s veľkou radosťou upravia a rozpošlú celej škole. Pre nich veľká sranda, pre dotknuté dieťa už nie. Môže sa stať terčom kyberšikany, čo sa priamo dotýka aj vás.

Podobné veci sa stávajú aj v dospelosti. Kolegovia nájdu vašu starú fotku, ktorú ste si vyvesili na net buď vy pred pár rokmi a zabudli na ňu, alebo vás na nej označil niekto iný. Dospelý človek takúto vec berie s nadhľadom, zasmeje sa a nerieši. Deti to ale berú omnoho ťažšie. Dieťa, ktoré v škole šikanujú kvôli jeho fotke z detstva, na ktorej má umazané ústa, na podobné situácie tak ľahko nezabudne.

Ak vám dôvod vyššie nestačil na to, aby ste prestali so zverejňovaním fotiek dieťaťa na sociálnych sieťach, mám ešte dva dôvody. Prvým je, že detská pornografia je na výslní. Človek hľadajúci dané materiály nemá žiaden problém dostať sa k fotkám detí. A druhým dôvodom sú únoscovia detí. Tí si môžu vďaka verejne dostupným fotkám vyberať ako z eshopu.

Preto, až najbližšie budete chcieť vyvesiť na internet fotku svojho malého dieťaťa, zamyslite sa nad tým, aké to môže mať v budúcnosti následky preň. Ono nemá možnosť rozhodnúť, čo môžete uverejniť a čo nie. Navyše, v niektorom štáte vás môže vaše dieťa v dospelosti žalovať za to, čo ste zverejnili na sociálnych sieťach.

Pamätajte si, že aj keď posielate životopis potencionálnemu zamestnávateľovi, určite si prelustruje váš profil 🙂