Archív blogu

Každý je iný – pohľad na rozdielne typy otcov

Už ako tehotná som sa začala pohybovať v novej spoločnosti. V spoločnosti rodičov, budúcich rodičov a tých, čo možno nikdy nebudú rodičmi, ale presne vedia, aké je to byť rodičmi. Nuž. Nikdy som nemala rada, ak niekto mudruje do niečoho, o čom nič nevie. Naopak, rada sa obklopujem s ľuďmi, s ktorými sa stotožňujem. Či už rovnakými názormi, skúsenosťami, cieľmi a pod.

Čím viacej mi rástlo brucho, čím dlhšie som bola mamou, tým som stretávala rozličných ľudí – matiek, otcov a rodín. Pali nedávno písal článok o type matiek, ktorý si môžete prečítať tu. Chceli sme to podať nezaujato, nijako konkrétne. Predsa len ja sa stretávam skôr s mamičkami a on s oteckami. Práve preto sme si to takto podelili a tu vám predstavujem moje typy (nejde o nikoho konkrétneho, ak sa tu však nájdete, neberte to ako útok, skôr sa nad tým zamyslíte):

  • Kecal = s týmto typom sa stretávam najčastejšie. Všade hovorí, čo všetko dokáže, čo všetko má, aké má detí, ale všetko je to práca len jeho ženy. Hrdí sa, vystatuje, ale nič nerobí.
  • Tradičný = žena má byť za sporákom. Dieťa neprebalí, nenakŕmi. Doma neuprace, nenavarí, neoperie. Veď to je úloha ženy.
  • Samostatná jednotka = Sebecký otec, človek. Ja si kúpim, ja idem tam a tam, ja musím, ja chcem, ja to nebudem. V JEHO živote je na prvom mieste len JA. Musí spať na gauči, aby sa vyspal, keď idú drobcovi zuby a je v noci nepokojný. V nedeľu spí do 11, lebo celý týždeň vstával, tak aby to dospal.
  • Bábovka = Fúj to smrdí, nie lebo sa dogrciam, ja neviem ako ho mám prebaliť, ja sa ho bojím chytiť, ja ho nebudem držať.
  • Druhá mama = nosí ho na rukách a nikoho k nemu nepustí.
  • Tri a viac kategórii
    v jednom
  • Matka dokoji a on jej ho hneď vezme. Zdvíha ho zo zeme a hneď utiera, kým mama sedí vedľa a pozerá na neho.
  • Workoholík = práca do 21 hod, celý týždeň, len aby nebol doma s deťmi. Cestuje tak často, že deti poznajú viac jeho kufor ako tvár. Aspoň, že peniažkov bude dostatok.
  • Hipster = vedie petície za organickú vodu, zelenú stravu a veganské nátierky. Nemôžete mu ukázať vaše veci pre dieťa, lebo budú určite nevyhnutne nesprávne.
  • Hrdý = Tento otec si myslí, že detské plienky vôbec nevoňajú zle, pri každej príležitosti vyberá svoj telefón, aby vám ukázal obrázky svojich detí, aj keď sú pri ňom.
  • Oldschool = „Keď som bol ja malý, tak mi moja mama…“ Podľa neho je všetko správne, čo robila jemu jeho mama, čo robili v rodine, čo zažil. Napríklad aj pred 100 rokmi.
  • Milujúci otec – miluje svoje deti a ich matku. Urobí pre nich čokoľvek, aj na úkor seba. Ich šťastie a radosť je pre neho na prvom mieste. Pomáha manželke, aby to mali doma ľahšie. Stará sa o deti, však sú aj jeho. Podieľa sa na ich výchove, spomienkach a na tom, aby im nič nechýbalo. Ich mamu si váži a miluje ju stále viac.

 

Hojdacia doska pre dieťa

Jedného dňa našla manželka na internete zaujímavú hračku z dreva, na ktorej sa krpec mohol hojdať alebo ju použiť ako preliezku. Cena bola ale celkom vysoká a tak som prijal výzvu a danú hračku mu vyrobil. Situáciu mi uľahčilo aj to, že som mal v garáži kus nevyužitej preglejky.

Vopred vás upozorňujem, že nie som stolár, hračka sa dá ale vyrobiť s kusom šikovnosti a trpezlivosti.

Ako prvé som si stiahol šablónu bočníc. Tú nájdete na tomto odkaze. Šablóna je v reálnej veľkosti a tak treba pri tlačení šablóny nastaviť tlač ako plagát. Na vytlačených papieroch som obstrihol okraje a jednotlivé časti prilepil k sebe. Následne som vystrihol šablónu už v reálnej veľkosti.

Na výrobu som použil preglejku hrúbky 12mm. Na bočnice potrebujete dosku o rozmeroch 85x50cm a to v počte dvoch kusov.

Následne prišla na rad priamočiara pílka. Keďže budete vyrezávať oblé tvary, vyskúšajte si niekde na boku dosky manipuláciu s pílou. Rezať treba pomaly a opatrne, preglejka je celkom tvrdá. Otvory na uškách som vyriešil vyvŕtaním diery priemeru 10mm v strede uška a taktiež vyrezal priamočiarou pílkou.

Po vyrezaní obidvoch bočníc som ich pevne spojil k sebe sverkami a pomocou pásovej brúsky zarovnal oblé časti, hlavne spodnú časť, ktorá sa bude kolísať.

Ostré hrany som zaoblil buď pásovou brúskou alebo lamelovým brúsnym kotúčom do flexy. Vnútorné otvory na uškách ľahko zabrúsite brúsnym šmirgľovým valcom upevneným do vŕtačky.

Následne som si pripravil spojovacie dosky. Tie majú šírku 8cm a dĺžku 40cm. Tieto som dal ale napíliť kolegovi stolárovi, nakoľko cirkulár nemám. Počet spojovacích dosiek mi vyšiel na 9ks.

Na upevnenie spojovacích dosiek do bočníc som použil stolárske kolíčky s priemerom 6mm. Na jednu spojovaciu dosku potrebujete 4ks. Kolíčky sú 2cm od okraja dosky.  Nezabudnite na doskách zbrúsiť ostré hrany.

Na jednu z bočníc som si vyznačil stred – toto je aj stred prvej dosky. Vzdialenosť kolíkov jednotlivých prislúchajúcich dosiek je vždy 6cm. Dosky sú vzdialené 1,5cm od spodnej hrany bočnice.

Toto všetko som si narysoval a rozmeral na jednu z bočníc, tú následne spojil sverkami s druhou. Tenučkým vrtákom som si obidve dosky prevŕtal v naznačených miestach – získal som tak rovnakú polohu otvorov, kam prídu kolíky. Tie som len zväčšil vrtákom do dreva priemeru 6mm (netreba prevŕtavať celú dieru, stačí tak, aby do nej vošiel kolík) – odporúčam si to celé skúšobne poskladať bez lepenia a doladiť detaily.

Spojovacie dosky som ešte pred lepením namaľoval. Keďže sa jedná o detskú hračku, je potrebné použiť vhodné farby. Ja som použil vodou riediteľný Slovakryl ktorý je certifikovaný na detské hračky. Keďže som mal tmavú dosku, musel som dať viac vrstiev. Niektoré odtiene som si namiešal (fialová, oranžová, svetlo zelená).

Nakoniec prišlo na rad poskladanie finálneho výrobku 🙂 Kolíky som zalepil lepidlom na drevo. Ak by lepidlo povolilo, poistil som si to ešte samorezkami – jedna do stredu každej dosky.

Ako som spomínal, nie som stolár a tak som aj tu musel niečo doladiť. Po otočení preliezky naopak sa objavil problém, že bola nestabilná. Podobne, ako keď máte zle naštelované nohy na stole. Tu ale pomohla brúska a tak som trošku zbrúsil vrch rúčok, čím som to celé doladil. Hotovo. Viem, že popis je možno kus zložitý, ale s trochou zručnosti nie je problém túto hračku doma vyrobiť 🙂

Narodeniny, meniny alebo keby zanikol Facebook

Tento článok som sa chystala napísať veľmi dlho. Strašne ma to vytáča. Strašne má vytáčajú tieto novodobé vzťahy. Táto doba je fakt čudná. Sme tak ľahostajní ku životu, že potom nariekame. Prichádzame o ľudí vo svojom živote a nechápeme prečo. Niektorí majú pocit, že sú obľúbení, že ich všetci milujú a keby potrebovali, tak im všetci ochotne pomôžu. Opak je však pravdou.

Funkcia pripomenutia narodenín na Facebooku je jedna z najužitočnejších technologických funkcií pre zábudlivých ľudí. Potom radostne očakávaš, kto si na teba spomenie, no napokon každému jednému veľmi milo odpisuješ to isté. Čo z toho človek má? Dobrý pocit? Neviem. Navyše, najkrajšie blahoželanie je od človeka, pri ktorom ani nevieš odkiaľ sa poznáte, či sa vôbec poznáte a ani si nevedel, že ho máš v priateľoch. No smutnejšia časť tejto doby je, že tí s ktorými si takmer „každý“ deň, považuješ ich za priateľov, ste v kontakte a oni si nespomenú. Čím to je?

Darmo sa tešíte, že vám toľko ľudí gratulovalo. Keby nebolo facebooku, tak vám okrem rodiny a fakt skutočných priateľov nikto nezablahožela. Ak neveríte, skúste to. Koľko reálnych „priateľov“ vie, kedy máte narodeniny? Chápem, že každý má toho veľa. Veď o to ide. Prečo potom niekto, kto má toho rovnako veľa  presne vie, kedy je váš deň a niekto ani za pána, ba dokonca netrafí ani len mesiac? (vie vôbec, že existujete?)

Dobre. Čo sa týka narodenín, to sa ešte dá pochopiť, veľa ľudí v živote (800 „priateľov“ na FB), to znamená veľa  dátumov v hlave. Chápem. Ale, že niektoré domácnosti nemajú TV, kalendár, rádio v aute, nečítajú na nete, tak to je už aká doba. Ba dokonca ak vidia, že jeho kamarátovi ľudia blahoželajú, prečo to tak ľahostajne odignorujú a i tak nenapíšu? Dnes neexistuje deň, kedy na vás nevyskakujú mená z kalendára a vy aj napriek tomu nepoprajete k meninám. Možno ste len zabudli, že osobu s takým menom máte vo svojom živote, pretože si nepíšete. Čo ma privádza k myšlienke, načo máme tých ľudí v profile, ale to je na úplne iný článok.

Dobre. Keď už nemajú ľudia potrebu sa ozvať osobne, cez mobil či sms, tak budiš aj net. Ale čoraz menej ľudí blahoželá ľuďom celkovo. Aj my. No potom si povieme: „Oko za oko a svet bude slepý“. Snažíme sa to napraviť a zase dostaneme facku od života. Potom sa človek zamýšľa, že prečo len on má, prečo sa má len on snažiť. Však vzťahy sú o dvoch stranách. Ako to, že niekto nemá problém prejsť 70 km len tak a niekto má problém napísať sms? Ako to, že si niekto spomenie, takí, o kom by ste to nepovedali a ten, od koho to očakávate vás má na saláme. Pravda je, že každý má svoj život. Aj  vy, aj my máme svoj život.  V tom sme VŠETCI na jednej úrovni, vlne. Potom ako to, že niekto si dokáže zahrnúť  do svojho osobného i pracovného života aj životy ostatných? Dobre. Ešte keď to urobia v podstate „cudzí ľudia“ tak budiš. Ale rodina? Často mám pocit, že ľudia si myslia, že keď niečo „lajknú“, tak tým povedia všetko a nemusia písať, volať či posielať poštové holuby.

Ľutujem firmy, ktoré distribuujú kalendáre a diáre, pretože ľudia ich už zjavne nevyužívajú. Nečudujte sa, ak vám teda nikto nezablahoželá a je jedno kde. Dnes sa svet riadi zásadou, čo dáš, to dostaneš.  Ak však nestojíte o umelú publicitu, tak sa tešte z tých úprimných.