Archív blogu

„Kritikom je beznohý muž, ktorý vyučuje beh.“ – Channing Pollock

Alebo ako povedal Elvis : „Nekritizuj, čomu nerozumieš, synu. Nikdy si nechodil v topánkach toho muža. “ Všimla som si, že najviac kritizujú tí, čo nedodržiavajú nič. Ani svoje vlastné pravidlá.

Korona. Karanténa. Sociálna izolácia. Zmena za zmenou. No ľudia sú stále len ľudia.

Všimla som si, že zrazu je u nás každý erudovaný virológ, epidemiológ, hygienik, policajt, vojak, doktor ba dokonca i politik. Každý pozná odpoveď, i keď ju nikto na celom šírom svete nepozná. Kritike sa dá zjavne vyhnúť len tým, že nikto nebude nič hovoriť, robiť a všetci budeme ničím.

Všetci vedia, ako by veci vyriešili a neriešia už len základné veci – imunita, hygiena, izolácia. Tieto tri slova sa stali sloganom každého jedného domova a sú našou súčasťou už od januára.

Sme nevďačný národ. Trhá mi to srdce, pretože nech sa dejú akékoľvek tiché vojny, politické, občianske, náš národ spolu drží a tak si sám aj pomáha (súdiac podľa toho, čo môžeme teraz vidieť okolo seba, ako napríklad šitie rúšok).

„Akcia lieči strach, nečinnosť vytvára teror.“ – Douglas Horton. Ľudia sú však stále plní hnevu a nešťastia. Azda za to môže strach? Sú slabí a ustráchaní. Slabí zmeniť svet a ustráchaní vyjsť zo svojej ulity, komfortu. Lenže, pomôže strach? Nie. Absolútne nič nezmení. Maximálne vnútorne zničí nejednu osobu. Poznám to (miestami som mala pocit, že umriem skôr na infarkt ako na Covid).

Čo však treba urobiť? Prijať to a žiť. Zodpovedne. Naďalej dbať o svoje zdravie (predpokladám, že je u vás stále na prvom mieste), užívať si rodinu a to, že sa každý deň môžete prebudiť do nového dňa. Ostatné, stále dookola komentované veci od polície, vlády, hygienika, virológa a iných kompetentných, čo vedia k tomu povedať viac, ako ja, už hádam viete aj naspamäť.

(Niektorí však ani v dospelosti nevedia čítať s porozumením, väčšina si myslí, že je nedotknuteľná ba možno až nesmrteľná. Mnohí si myslia, že ich sa pravidlá netýkajú a že ich nedodržiavaním sú ešte aj cool.)

Hrdinstvom je povyšovanie sa nad ostatných ľudí, ktorí sa o seba starajú a chcú žiť tým, že nebudú dodržiavať žiadne obmedzenia či pravidlá. Nasadnú si na vysokého koňa. Toxická pýcha, tlieskam ti.

Viete, niekto inteligentný raz povedal, že na najvyššom tróne na svete sedíme iba na našom vlastnom zadku. Chápete, nie? Je to len o nezdravom egu a takáto arogancia je taktika sebaobrany na maskovanie nedostatkov i neistôt. Johann Wolfgang von Goethe napísal: „Nech všetci zametajú pred svojimi dverami a celý svet bude čistý.“ A prosím vás nezabúdajte, že medzi sebavedomím a aroganciou je pokora. Mier.

Syndróm vyhorenia – výstražný zvonček, ktorý vám povie, aby ste začali viac myslieť na seba

Rozpoviem vám krátky príbeh o tom, prečo stagnuje blog a aktivita upadá aj na Instagrame. Chcete?

Tak takto….

Písanie bolo moje najväčšie, v podstate kedysi pradávno jediné hobby. Život sa menil, ja som sa formovala (nie len do šírky 😉 ) Študovala som to a priala si veľmi sa tým živiť. Vyšlo to. Život si však často ide svoj vlastný príbeh. Zmenili sa mi priority a sny. Stala som sa manželkou a mamou. Z písania sa opäť stala voľnočasová aktivita, únik z reality, hobby. No realita materstva je často iná ako si mnohí myslia (stále nechápem na základe čoho majú nerodičia niektoré „overené“názory) Veci sa dejú inak ako chceme.

Viem, že sú dni, keď si životom plávaš a užívaš si rovnováhu. Zdá sa, že všetko je perfektne usporiadané. Smeruje to takmer k dokonalosti. Mama ide doprava, doľava a efektívne rieši všetky úlohy. Ale viem, že tieto dni netrvajú večne. A viem, ako môže tento falošný pocit rovnováhy rýchlo zmiznúť.

V mojej hlave by ste mohli vidieť bežiaci zoznam – odpovedz na e-maily, čo navariť, odpísať, čo treba vybaviť, nezabudnúť vybrať prádlo, čo na večeru, ísť so psom, pobaliť veci…

Vidím to špinavé prádlo… Nestíham za ostatnými matkami…Urobila som dnes toho dosť?..Nevadí, ak doobeda nepôjdeme von (migréna, MS…keď každý deň chodíme?)…Zrazu počujem vyčerpanie mojej pamäte…

Myslela som si, že sa ma to nebude týkať. Nebude, lebo deti milujem, milujem im vymýšľať a hrať sa s nimi. Myslela som si, že má to obíde. Moju rodinu milujem najviac na svete.

Matky majú často predstavy o materstve, ktoré nie sú založené na skutočnosti. Nerealistické očakávania majú často podobu vyhlásení „mali by“ a zahŕňajú internalizované presvedčenie o tom, čo by matky mali a naopak, čo by nemali robiť. Tieto presvedčenia sú často nerealistické a dokonca veľmi škodlivé. Tu je niekoľko príkladov: “Matky by mali predvídať všetky potreby svojej rodiny.” “Matky by mali byť schopné postarať sa o všetko.” “Matky, ktoré si berú voľno, sú lenivé.” “Matky by sa nikdy nemali hnevať.” “Matky nesmú byť choré.”

Avšak, prišiel syndróm a mňa všetko, čo ma bavilo, prestalo baviť. Najradšej večer znudene sedím na gauči pod dekou a v lepšom prípade kukám na tv, inak do blba. Vyhorená mama. Nič ma nebaví, nenapĺňa. Dovolila by som si tvrdiť, že sa nudím. Nechápte má zle. Tinko je úžasný a večer, keď spí by som mala byť rada a oddychovať, ale proste niečo mi chýba. Občas.

Čo to znamená?

Syndróm vyhorenia možno definovať ako stratu entuziazmu, energie, idealizmu, perspektívy a účelu. Je to stav úplného vyčerpania – fyzického, duševného a duchovného.

Ale čo znamená vyhorená mama?

Matka dieťaťa, ktoré je kvalitne unavené, opotrebované, ohromené a nemá čas na seba. Spí s jedným uchom pri počúvaní dieťaťa; nosí iba pohodlné veci; maľuje sa za menej ako 30 sekúnd; každý deň robí viac jedál a občerstvenie, čistí, vyzdvihuje, zabáva, hrá, mojka, umýva všetky záhyby, dáva dieťaťu každú pozornosť každého dňa. Sebecky sa stará o všetkých okolo seba, ale o seba nie. Je to superwoman, ale je unavená. No a vyhorenie teda znamená, že táto zázračná žena dosiahla svoju hranicu, keď potrebuje pomoc, a je potrebné urobiť zmeny, pretože sa musí zastaviť a zotaviť.

 

Byť stále zodpovedný za ostatných je únavné. Starať sa o niekoho iného si vyžaduje veľa energie, vzdať sa životného štýlu a vašej identity. Rodičovstvo vyžaduje, aby sme boli nesebeckí, a niekedy sme takí dobehnutí pri starostlivosti o všetkých tých malých ľudí okolo nás – a našich domovov a domácich miláčikov – že sa zabudneme starať o seba (tým nemyslím oholiť si nohy).

Žiaľ, byť vyhorenou mamou nie je len zlé pre mamu, ale aj pre ľudí v jej okolí. Cítim také dní, cítime ich. Sú dobré dní a sú zlé dní. No napokon som pochopila (viď foto), že vo vnútri nás vždy horí svetlo. A niekedy to síce trochu stmavne, ale vďaka bohu, vieme to napraviť. Mama vie proste všetko. Rozhodla som sa s tým bojovať a zmeniť to, preto verím, že toto nebude na dlhý čas jediný článok. Že pribudnú ďalšie a ja sa uvedomím. Veď tých dvoch naozaj hlboko milujem 🙂

 

 

Život bez Facebooku

Dnes je to asi 10 mesiacov, čo sme s manželkou podnikli pre niekoho nepredstaviteľný krok, zrušenie sociálnej siete Facebook. Možno sa pýtate, prečo sme sa tak rozhodli a príde vám naše rozhodnutie kúsok nelogické. Pre nás však logické bolo.

Jedného dňa nás prestalo baviť zabíjať čas rolovaním modrej sociálnej siete. Prestala nás tiež baviť táto moderná forma komunikácie a chceli sme sa vrátiť ku starému spôsobu. Facebook má, rovnako ako iné sociálne siete, jednu veľkú moc – dozviete sa o ľuďoch prakticky všetko bez toho, aby ste sa ich to museli opýtať, volať im, písať im. Máte to ako na zlatom podnose. Rovnako sa všetko dozvedia ostatní o vás bez toho, aby vám napísali. Navyše, realita niektorých príspevkov bola presne opačná, ako prezentovali na sieti. Iritovalo nás, že ľudia sa vás nemajú načo opýtať, nemajú dôvod na opýtanie, ako sa máte. Pretože všetko vedia. Môžete argumentovať, že je to náš problém, že sme tam tieto veci zverejňovali. Prestali sme a tak pre nás modrá sieť stratila význam.

Keď sme zrušili Facebook, museli sme niektoré veci riešiť inak, po starom. Napríklad, nikto nám nepripomenul, kedy má kto narodeniny. Museli sme použiť starý dobrý kalendár alebo si vyrobiť nástenku, kde máme dátumy uvedené. Netreba sa na ňu ale zabudnúť pozrieť 🙂 Ďalšou stratou pre nás bola strata informácií. Predsa len, zaklikli sme si stránky, ktoré chceme sledovať a následne len prerolovali nástenku. Mali sme všetko na jednom mieste. Horšie je, ak vy nie ste na Facebooku, ale vaša obľúbená stránka je iba tam. O dohadovanie akcií, udalostí, ktoré sa riešia vytvorením udalosti sme tiež prišli. Sme nútení dohadovať sa kontaktovaním niekoho, kto nám tieto informácie dá. Super bolo, že ak sme zverejnili nejaký článok, ihneď ho videlo obrovské množstvo ľudí. Popravde, o nejakých čitateľov tohoto blogu sme aj prišli. Tento odsek nemal byť negatívny a už vôbec som nemal v úmysle sťažovať sa. Mal poukázať na to, koľko novodobých funkcií, sociálne siete ponúkajú. My sme sa ich dobrovoľne vzdali, ale život si vždy nájde cestu. Našli sme si iné spôsoby ako sa dostať k informáciám, nadviazať kontakty, prípadne zistiť, čo má kto nové, ako zdieľať články.

Od používania a trávenia času na Facebooku sme si už s manželkou úplne odvykli. V podstate, veľa ľudí by si na váš sviatok nespomenulo, keby im ho nepripomenul Facebook. Teraz nám na meniny, narodeniny napíše možno jeden, dvaja ľudia. Poväčšine rodina. Popravde, sme spokojnejší. Nájde sa veľa ľudí, ktorí vás sledujú iba pre to, aby sa s vami porovnávali. Je to aj dokázané výskumami, že ľudia moc naviazaní na sociálne siete sú menej spokojní.  O to viac si vážime osobné stretnutie s niekým z priateľov a o to viac sa tešíme, keď sa dozvieme niečo, čo už týždeň nevieme z Facebooku. O to viac si máme o čom pokecať, na ulici alebo pri návšteve.

Aby sme ale neboli úplne odstrihnutí, nechali sme si aspoň chat 🙂