Tag-Archive for » facebook «

Narodeniny, meniny alebo keby zanikol Facebook

Tento článok som sa chystala napísať veľmi dlho. Strašne ma to vytáča. Strašne má vytáčajú tieto novodobé vzťahy. Táto doba je fakt čudná. Sme tak ľahostajní ku životu, že potom nariekame. Prichádzame o ľudí vo svojom živote a nechápeme prečo. Niektorí majú pocit, že sú obľúbení, že ich všetci milujú a keby potrebovali, tak im všetci ochotne pomôžu. Opak je však pravdou.

Funkcia pripomenutia narodenín na Facebooku je jedna z najužitočnejších technologických funkcií pre zábudlivých ľudí. Potom radostne očakávaš, kto si na teba spomenie, no napokon každému jednému veľmi milo odpisuješ to isté. Čo z toho človek má? Dobrý pocit? Neviem. Navyše, najkrajšie blahoželanie je od človeka, pri ktorom ani nevieš odkiaľ sa poznáte, či sa vôbec poznáte a ani si nevedel, že ho máš v priateľoch. No smutnejšia časť tejto doby je, že tí s ktorými si takmer „každý“ deň, považuješ ich za priateľov, ste v kontakte a oni si nespomenú. Čím to je?

Darmo sa tešíte, že vám toľko ľudí gratulovalo. Keby nebolo facebooku, tak vám okrem rodiny a fakt skutočných priateľov nikto nezablahožela. Ak neveríte, skúste to. Koľko reálnych „priateľov“ vie, kedy máte narodeniny? Chápem, že každý má toho veľa. Veď o to ide. Prečo potom niekto, kto má toho rovnako veľa  presne vie, kedy je váš deň a niekto ani za pána, ba dokonca netrafí ani len mesiac? (vie vôbec, že existujete?)

Dobre. Čo sa týka narodenín, to sa ešte dá pochopiť, veľa ľudí v živote (800 „priateľov“ na FB), to znamená veľa  dátumov v hlave. Chápem. Ale, že niektoré domácnosti nemajú TV, kalendár, rádio v aute, nečítajú na nete, tak to je už aká doba. Ba dokonca ak vidia, že jeho kamarátovi ľudia blahoželajú, prečo to tak ľahostajne odignorujú a i tak nenapíšu? Dnes neexistuje deň, kedy na vás nevyskakujú mená z kalendára a vy aj napriek tomu nepoprajete k meninám. Možno ste len zabudli, že osobu s takým menom máte vo svojom živote, pretože si nepíšete. Čo ma privádza k myšlienke, načo máme tých ľudí v profile, ale to je na úplne iný článok.

Dobre. Keď už nemajú ľudia potrebu sa ozvať osobne, cez mobil či sms, tak budiš aj net. Ale čoraz menej ľudí blahoželá ľuďom celkovo. Aj my. No potom si povieme: „Oko za oko a svet bude slepý“. Snažíme sa to napraviť a zase dostaneme facku od života. Potom sa človek zamýšľa, že prečo len on má, prečo sa má len on snažiť. Však vzťahy sú o dvoch stranách. Ako to, že niekto nemá problém prejsť 70 km len tak a niekto má problém napísať sms? Ako to, že si niekto spomenie, takí, o kom by ste to nepovedali a ten, od koho to očakávate vás má na saláme. Pravda je, že každý má svoj život. Aj  vy, aj my máme svoj život.  V tom sme VŠETCI na jednej úrovni, vlne. Potom ako to, že niekto si dokáže zahrnúť  do svojho osobného i pracovného života aj životy ostatných? Dobre. Ešte keď to urobia v podstate „cudzí ľudia“ tak budiš. Ale rodina? Často mám pocit, že ľudia si myslia, že keď niečo „lajknú“, tak tým povedia všetko a nemusia písať, volať či posielať poštové holuby.

Ľutujem firmy, ktoré distribuujú kalendáre a diáre, pretože ľudia ich už zjavne nevyužívajú. Nečudujte sa, ak vám teda nikto nezablahoželá a je jedno kde. Dnes sa svet riadi zásadou, čo dáš, to dostaneš.  Ak však nestojíte o umelú publicitu, tak sa tešte z tých úprimných.

Všetci sme stalkeri

Facebook, Instagram a Twitter sú sociálne siete dobré len na dve veci – zostať v kontakte s ľuďmi a ich sledovanie. Nedávno som natrafila na tohtoročný seriál s názvom „13 reasons why“ (kniha – Mŕtve dievča neklame). Už veľa krát dohnal online svet ľudí až k priepasti, takže názov je opodstatnený a rozhodne odporúčam. Je tam veľký kus pravdy o dnešnej dobe – všetci sme stalkeri.

Možno máte práve teraz vo vedľajšej karte otvorený Facebook, možno dokonca otvorený s nejakým profilom. Nemusíte sa za to hanbiť a ani to hneď prepnúť. Každý z nás na niekoho číha. Napríklad už len tým, že ide niekomu napísať. Horšie je, keď na niekoho klikáte, na jeho profil a nenapíšete mu. Príde mi to divné, pretože keď sa stretnete vonku, povieš čo má nové (hoci ste nekomunikovali) alebo sa na druhej strane nepriamo vypytuješ. Všetci to robia. Niektorí okato, niektorí menej.

Dnes majú sociálne siete dokonca funkciu „sledovať“. Takže áno, všetci sme stalkeri. Povestný fenomén. Sociálne siete sú akoby iný svet, ktorý odzrkadľuje možno 10% zo skutočného života. Samozrejme, u niekoho je to 100%. Niekto je otvorený, niekto klame. Niekto krúti hlavou, že sa ho to netýka, že práve pre toto nedáva nič na internet, ale nie je horšie nič nepridávať a sledovať všetkých,vedieť o všetkých všetko, rozoberať ich? Koľko krát vám vyskočí niekoho fotka na nástenke a potom preklikate jeho profil?

Horšie môže byť aj to, ak si chce niekto uchovať tajomstvo a kým príde domov, všetci to o ňom vedia, lebo jeho kamoši to zavesili na internet. Možno ešte horšie je, že na základe týchto veci si aj priatelia začínajú o sebe vytvárať iný názor. Často bez slov, bez vysvetlení, za chrbtom. Dokonca si nastavia „priateľa“ tak, aby ho nevideli, lebo jeho veci ho obťažujú, ale vonku sa tvária akože: nazdar, super, čo máš nové, fakt? Ty kokos a bla bla bla.

Hmm, nie je to pretvárka? Nemal by sa priateľ o priateľa zaujímať? Alebo máme tých ľudí v „priateľoch“, aby sa neurazili? Aby sme mohli vidieť, že čo má nové, i keď sa až tak “nekámošime”? Lebo ma zaujíma každý jeho krok, či správny alebo vedľa?

Píšem máme, lebo všetci sme pokryteckí, všetci sme stalkeri a skrývame sa za kopu nezmyselných slov. Sme zbabelci, falošní jedinci. Potrebujeme obdiv, hoci oň vraj nestojíme. Závisť strieda chválenie. A toto spôsobuje „sledovanie“. Robí z nás falošných kamarátov.  Robí z nás nahnevaných, stresujúcich, ponížených, vymyslených ľudí.

Prestávame komunikovať. Načo? Veď sa hovorí, že raz vidieť je lepšie ako…Veď si to pozrieme na nástenke. Vidím, že sa má skvelo – nenapíšem mu. Vidím, že sa má zle – radšej mu nenapíšem. Dlho som nič nevidel – musím zistiť pikošky. Mám sa zle – isto sa ma horšie ako ja, napíšem mu. Už mi dlho on nenapísal – nenapíšem mu ani ja. A tak ďalej a tak ďalej (napadlo mi strašne veľa príkladov z praxe, ale každý pozná to svoje). Podstatné je, že som to VIDEL. Veď sme predsa všetci stalkeri.

Kým sme online, je nemožné nebyť stalker. Zvedavosť zistiť čo sa stalo v ich živote je neodolateľná. Je to kúzlo okamihu. Kliknete raz a potom klikáte zas, zas a zas. A vaši priatelia robia presne to isté. Takže vedia, že viete, že vedia, že viete.

Na druhej strane, zjavne nie je náš život taký tragický, keď púta niekoho pozornosť. Naopak, musí byť skvelý, keď vyvoláva žiarlivosť.  A musíme byť úspešní, keď produkuje závisť. Nuž, poďakujme všetkým za sledovanie. Vďaka ním si určite uvedomujeme poklady svojho života.

Nezabúdajte, všetci sme stalkeri!