Tag-Archive for » mamablogerka «

„Kritikom je beznohý muž, ktorý vyučuje beh.“ – Channing Pollock

Alebo ako povedal Elvis : „Nekritizuj, čomu nerozumieš, synu. Nikdy si nechodil v topánkach toho muža. “ Všimla som si, že najviac kritizujú tí, čo nedodržiavajú nič. Ani svoje vlastné pravidlá.

Korona. Karanténa. Sociálna izolácia. Zmena za zmenou. No ľudia sú stále len ľudia.

Všimla som si, že zrazu je u nás každý erudovaný virológ, epidemiológ, hygienik, policajt, vojak, doktor ba dokonca i politik. Každý pozná odpoveď, i keď ju nikto na celom šírom svete nepozná. Kritike sa dá zjavne vyhnúť len tým, že nikto nebude nič hovoriť, robiť a všetci budeme ničím.

Všetci vedia, ako by veci vyriešili a neriešia už len základné veci – imunita, hygiena, izolácia. Tieto tri slova sa stali sloganom každého jedného domova a sú našou súčasťou už od januára.

Sme nevďačný národ. Trhá mi to srdce, pretože nech sa dejú akékoľvek tiché vojny, politické, občianske, náš národ spolu drží a tak si sám aj pomáha (súdiac podľa toho, čo môžeme teraz vidieť okolo seba, ako napríklad šitie rúšok).

„Akcia lieči strach, nečinnosť vytvára teror.“ – Douglas Horton. Ľudia sú však stále plní hnevu a nešťastia. Azda za to môže strach? Sú slabí a ustráchaní. Slabí zmeniť svet a ustráchaní vyjsť zo svojej ulity, komfortu. Lenže, pomôže strach? Nie. Absolútne nič nezmení. Maximálne vnútorne zničí nejednu osobu. Poznám to (miestami som mala pocit, že umriem skôr na infarkt ako na Covid).

Čo však treba urobiť? Prijať to a žiť. Zodpovedne. Naďalej dbať o svoje zdravie (predpokladám, že je u vás stále na prvom mieste), užívať si rodinu a to, že sa každý deň môžete prebudiť do nového dňa. Ostatné, stále dookola komentované veci od polície, vlády, hygienika, virológa a iných kompetentných, čo vedia k tomu povedať viac, ako ja, už hádam viete aj naspamäť.

(Niektorí však ani v dospelosti nevedia čítať s porozumením, väčšina si myslí, že je nedotknuteľná ba možno až nesmrteľná. Mnohí si myslia, že ich sa pravidlá netýkajú a že ich nedodržiavaním sú ešte aj cool.)

Hrdinstvom je povyšovanie sa nad ostatných ľudí, ktorí sa o seba starajú a chcú žiť tým, že nebudú dodržiavať žiadne obmedzenia či pravidlá. Nasadnú si na vysokého koňa. Toxická pýcha, tlieskam ti.

Viete, niekto inteligentný raz povedal, že na najvyššom tróne na svete sedíme iba na našom vlastnom zadku. Chápete, nie? Je to len o nezdravom egu a takáto arogancia je taktika sebaobrany na maskovanie nedostatkov i neistôt. Johann Wolfgang von Goethe napísal: „Nech všetci zametajú pred svojimi dverami a celý svet bude čistý.“ A prosím vás nezabúdajte, že medzi sebavedomím a aroganciou je pokora. Mier.

H. Montgomeryová (H.M.) – Čaro rodičovstva: Úvod

Priniesť dieťa na tento svet a stať sa zodpovedným za jeho potreby je obrovská vec. Cesta rodičov je vždy plná problémov a každý deň prináša niečo nové. Existujú maximá a existujú i minimá, slzy i smiech. Rodičovstvo môže byť frustrujúce i únavné. Vzťah medzi dieťaťom a rodičom je neustále v pohybe. Občas sa môže zdať, že vychovávať dieťa je veľmi jednoduché (niekedy takým, ktorí nikdy dieťa nemali). Najmä, ak počúvate od iných matiek, aké to majú doma všetko úžasné a jednoduché.

„Moje dieťa zaspáva samé, spí celú noc, dodržiava všetky zásady stolovania, vie počítať a bolo odplienkované už v 8 mesiacoch…“

Skutočnosť však často vôbec nie je taká čarovná.

Montgomeryová vo svojej knihe uvádza: “ Výchova detí do veľkej miery pozostáva z vyrovnávania sa s takými situáciami.

Väčšina rodičov, ktorí čelia existenčnej kríze svojho dieťaťa, celý deň zbytočne varia, trápia sa pre neporiadok alebo chcú v noci konečne spať, majú len dve možnosti: buď sa nahnevajú a rozkričia alebo sa vzdajú, nechajú sa premôcť bezmocnosťou a nechajú dieťa nech si robí, čo chce.

Avšak, podľa H.M. existuje aj tretia možnosť:Existuje štýl výchovy, pri ktorom vnímame deti ako samostatné ľudské bytosti. A nie len deti, ale sami seba: so všetkými skúsenosťami, s emočnými ujmami a výchovou , ktorú sme dostali.“ Preto je cieľom jej knihy pomôcť rodičom zachovať si chladnú hlavu a vyrovnať sa so situáciami, aké sú skutočne prítomné v každej bežnej domácnosti.

Autorka knihy, psychologička, má s rodinnou terapiou 20ročné skúsenosti a preto si dovolí tvrdiť: “Takéto chvíle vás neminú! Ozajstné čaro rodičovstva tkvie práve v zaobchádzaní s podobnými neľahkými momentmi…Zdôrazňujem, že byť rodičom je dlhodobý projekt. Na zdokonaľovanie máte približne 20 rokov.

Pocit šťastného detstva majú prežívať rovnako detí, ako aj ich rodičia. Zbavte sa neporiadku vo vašom živote a žite život, po ktorom túžite vy i vaša rodina. Dobrí rodičia vedia, že všetci rodičia sa niekedy môžu dopustiť chýb, učia sa od nich a ukazujú svojim deťom, ako prevziať zodpovednosť za svoje činy.

„Všetci sa snažíme byť výbornými rodičmi a všetci chceme pre deti to najlepšie. Napriek tomu však robíme chyby. Sú chvíle, keď nevieme, ktorá cesta je pre nás a naše deti tá pravá. Mnohí si kladieme rovnaké otázky, robíme si rovnaké starosti a riešime rovnaké problémy. Stať sa dobrým rodičom predstavuje komplikovaný cieľ a pri jeho dosahovaní prekonávame najrôznejšie prekážky. Preto je praktický nemožné pripraviť sa na každú maličkosť, čo sa môže postaviť do cesty.“

Prvou takou výzvou, ktorej vzdorujeme je zistenie, aké ťažké je byť rodičom podľa vlastného vzoru. Ak sa chystáte celý deň venovať neporiadku, ktorý máte doma, ktorý urobili vaše deti a budete z toho vyčerpaní a nervózni, skutočne budete mať veľmi smutný život. Prestaňte byť perfekcionistom a užívajte si život s vašou rodinou. Každý deň čelíme malými bitkám. Pokúste sa však vytvoriť priestor pre kúzlo detstva a radosti z rodičovstva. Navyše, „Ak chcete z deti vychovávať nezávislých, sebavedomých a šťastných ľudí schopných začleniť sa do spoločnosti, musíte začať vzťahom medzi rodičom a dieťaťom. Musíte vzbudiť pocit “MY“.“ H.M

K úvod už len toľko: „ Dokonalým rodičom sa nenarodíme, ale stávame sa ním pokusmi a omylmi. Väčšina sme schopní stať sa dobrými rodičmi – a každý sa môže ešte zlepšiť. Byť dobrým rodičom si vyžaduje vedomosti, múdrosť, veľa odvahy a poriadnu dávku sebareflexie. Niekedy je to ťažšie, ako ste očakávali, pozitívne však je, že ak sa stanete lepším rodičom, stanete sa i lepším človekom.

Príbehy z kočíkovania I.

Väčšinou chodíme vonku poobede, ale posledné dni bolo dosť teplo, tak reku poďme doobeda. Že aký super nápad to bol sme zistili až doma.

Vyšli sme z bytovky svižným krokom. Zamyslená premýšľajúc nad životom a existenčnými problémami, ktoré nedajú spávať celému ľudstvu (sprchový, krém, čistiace prostriedky, pečivo, volať Elenke, akosi je zamračené bude pršať, málo ľudí v parku, prečo orezávajú tie kríky, ako sa prepchám s kočíkom, mala som ísť pred odchodom ešte na to wc, zastane to auto či nie…) sa na mňa rútila nejaká postava v čiernom. Krpec nespal. Samozrejme, ja bez okuliarov som ako krtko na prechádzke, takže som tu osobu spoznala, až keď sa mi dostala do osobného priestoru. Bola to moja bývala kolegyňa z Prievidze, čo je odtiaľto vyše 97km. Kukali sme na seba, že toto hádam ani nie je možné. Tak dlho sme plánovali stretnutie a život to chcel proste inak. Mala však pracovné povinnosti, tak sme si len tak skecli, vystískali sa a moje kroky putovali ďalej.

 

O áno, krpec stále nespal. Veľa ľudí na mňa pozeralo, usmievalo sa, hovorím si o aký pekný deň alebo som špinavá???? Vojdem do obchodu, naložím plný košík a nejaký muž ma prenasleduje po obchode (mala by som prestať sledovať všetky kriminálky, lebo paranoja) : „Hej pani, vypadol vám z kočíka dinosaurus.“ Myslím si v duchu, jediný dinosaursu v kočíku je náš Maty, takže mu hneď aj odpovedám, že nie nie ten nie je náš a skláňam sa k najnižšej poličke po krém. V tom si všimnem, že mám totálne odlepenú topánku, pätu, ale poriadne. Vyzerá to, akoby bola hladná. (Nuž, Matinko, dnes ti musel stačiť len park). Nahádžem nákup do kočíka a ponáhľam sa späť, že aspoň si sadnem v parku na lavičku a nemusím veľa chodiť. Idem cestou ako postihnutá, došľapujem tak, aby si nikto nevšimol tú katastrofu a v hlave mi už išla myšlienka, že či sa to bude dať zalepiť lepiacou pištoľou. Veď tou sa dá zalepiť všetko.

Prídem do parku, krpec konečne spí. Vytiahnem knihu a ponorím sa do myšlienok. Usmievam sa nad romantikou v knihe, keď mi dopne, že či na mňa nekukajú ako na šiši mamu. Zdvihnem hlavu a kuka na mňa mamička, čo sedela oproti. Nevadí, ten šum fontány bol taký úžasný, že som nič neriešila a čítala ďalej. Dnes som dala až jednu kapitolu, úspech. Úplne ma vyplo, posedeli sme vyše hodiny.  Zdvihnem hlavu  opäť a staršia žena tlačila muža na vozíku k lavičke vedľa nás, kde si obaja pochutnávali na zmrzline a rozprávali sa. Hormóny, ale dojalo ma to. Krpec ešte stále spal.

Plná pozitívnych pocitov som kráčala domov, keď som cez ulicu zbadala švagra s našou psicou Eli. Krpec už dospal. Vedela som, že keď ma zbadá tak koniec venčeniu, ale obaja sme to riskli. Veru, bolo tak a aby s ním išla, musela som sa schovávať s kočíkom poza auta, krčiaca akoby som sa skrývala pred nejakými kriminálnikmi. Nezainteresovaným som mohla pripadať veľmi čudne. Obzerala som sa, či už zašli, keď som vrazila do davu mladých dievčat (súdim podľa ich vzhľadu asi zo základnej školy), ktoré sa na mňa pekne usmiali , čo ma veľmi potešilo, ale zabili to tým, že „dobrý deň teta“. Odpustila som im po tom, čo kukli do kočíka a povedali jééééj aj my chceme dieťa. Na čo som si pomyslela, že oukej moja poď k nám, ja si oddýchnem a môžem ísť na…( kávu nepijem, ku kaderníčke ani kozmetičke nechodím) nákup, aby som mohla variť celý víkend :-D.

Dotrepala som sa k bytovke, ťahám kočík na prvé poschodie, búcham ním o každý schod (fakt som sa snažila zlato!), keď na mňa začali kukať obrovské očiská. Vravím mu: Matinko prepáč, ale si ťažký. No a bol zase hore.